Čo to znamená skutočná sociálna sloboda...?
Spýtajte sa svojich známych a povedia Vám, že žijú život podľa seba. Že je im jedno, čo si o nich ostatní myslia. Ale je tomu skutočne tak?
Povedzte takému známemu, nech pobehne za tou peknou blondýnou. Povedzte mu nech spraví 10 klikov uprostred plného metra. Nech si jeden deň skúsi život bezdomovca. Alebo sa pred všetkými vyzlečie do naha... A zrazu nastane hrobové ticho...
Mnoho ľudí sa radšej vrhne do životu nebezpečného konfliktu, ako by sa mali vystaviť možnému zosmiešneniu a kritickej pozornosti druhých ľudí.
Aký by bol život, keby som fakt robil to, čo naozaj chcem. Že mi je absolútne jedno, čo si kto o mne myslí?
Jedna taká výzva sa mi rodila v hlave už dlhšiu dobu. A tou bolo hovoriť nahlas pred neznámymi ľudmi, alebo nedajbože spievať uprostred frekventovanej ulice. Ak som skutočne sociálne slobodný, tak to predsa nemôže byť žiadny problém. Ale je. Len myšlienka na to ma zaliala strachom. Celé telo sa mi triaslo a solar plexus ako keby mi zvierala energetická päsť. Evidentne je tento strach zakorenený velmi, velmi hlboko...
Už 2 týždne si vravím, že to musím spraviť. Ani neviem prečo. Zájsť za ten další strach. Idea bola - len tak prísť na Námestie republiky za bieleho dňa a začať tam spievať. Falošne. O to lepšie. Nejde o spevecký výkon, ale o tú kritickú a hodnotiacu pozornosť ľudí. O to, že spravím, čo chcem, len preto, že to chcem. A tak som začal cvičiť slová pesničky, ktorú poznám už od strednej školy. Od Elánu. Voda, čo ma drží nad vodou. Aj keď o pesničku v podstate nejde, táto sa mi vždy páčila...
Cítim, že dnes je ten deň. V práci ma vyhecovala brutálna hádka s hlavným kuchárom. A potom rady mladšiemu kolegovi, ktorému som vravel, že je jedno, čo si kto o ňom myslí. Teraz, alebo nikdy...
Z práce to mám na Náměstí republiky asi 15 minút peši. Vychádzam von z dverí a cítim obrovský strach. Je to strach iný, ako keď som spával v lesoch sám. Je to skôr nejaký obrovský pocit viny zmiešaný s pocitom, že ma ľudia určite zabijú. Niečo podobné, čo zažívame, keď máme osloviť skupinu ľudí pri verjnom prejave. A ešte na druhú. Ale idem. Idem teraz. Už niet cesty späť. V momente, keď sa približujem k danej lokácii, ktorú som v hlave videl snať stokrát, tak sa niečo deje...
Dostávam sa niekde hlboko do seba. Niekde hlboko dovnútra mojej bytosti. A som tam bezpečný. Som tam silný. Ľudia okolo sú zrazu ako v mlhavom filme. Ako oblaky. Ako keby prestali existovať. A ja ešte predtým nech čokolvek spravím, tak viem, že som našiel to miesto uprostred seba, kde na mňa nikto nemá. Miesto, ktoré je len moje. Kde nepotrebujem potlapkanie po pleci. Ani slovo akceptácie nikoho iného. Žiadne ocenenie. Miesto kde som ja nezávislý a slobodný....
...a s týmto špeciálnym pocit a adrenalínom až v zuboch prichádzam k lampe. Mám sa stretnúť so známym, ktorý samozrejme o ničom nevie. To, že ma bude u toho ešte natáčať na mobil. Chlap mešká a ja mám energie jak diabol. Ak ju čo najskôr niekde neuvolním niekde, tak snaď explodujem! Našťastie, už ho vidím. Podávame si ruky a všetko je rýchle. Vravím mu pár slov. Dávam mobil do ruky. Staviam sa k lampe. Už niet cesty späť...! Uaaáááááááááááá... ....
....a zbytok príbehu je už na videu dole:
(pozn. kamarát ma začal natáčať už keď som spieval)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára