Opať ráno vstávam velmi skoro. Nechce sa mi už spať. Vonku je stále tma a ja neviem čo by som robil. Tak chvíľu cvičím. Chvíľu sa otužujem. Asi vyrazím už za tmy...
Počasie je dnes krásne. Mráz a všade hmla. Ešte hustejšia než včera.
Prešiel som les, ktorý som zľahka načal včera. Som naobliekaný ako sa len dá, pretože zima je fakt statočná. Neskutočná hmla. Nuž, nachádzam sa v nižšej oblasti pri Dunaji. Obrovskú vlhkosť cítim v každom póre.
Prichádzam na hlavnú cestu a brázdim po ľavej strane obkolesený hmlou z každej strany. Ako z nejakého sna. Nakoniec pred sebou vidím tabulu pre cyklistov - "Donauwörth 26 km". Odbíja práve 12 hodín.
V tomto momente si vravím, že dnes to nedám. Našťastie. To by bol zase další hon na výkon. A utrpenie. Predsa je moja cesta o ceste a nie o cieli??!!
V blízkom obchode si kupujem nejaké potraviny. Sladké pochutiny a zelené zdravie. A čaká ma dlhá, rovná a premočená cesta smerom - rovno. A zase rovno. Putujem teda x kilometrov popri Dunaji. Radšej som zvolil cyklotrasu ako moto-cestu. Je o trošku dlhšia, ale zato o dosť bezpečnejšia a príjemnejšia. Počas cesty sa snažím vnímať prítomnosť. Snažím sa len pozorovať obavy a nutkavú potrebu neustále niečo riešiť. Je to taká mentálna masturbácia - ten vnútorný dialóg v mojej hlave :)
Cesta je napol dobrá a napol hrozná. Pretože už do rána cítim koleno a ľavý členok. Bolia ma. A moje údajne nepremokavé horalské topánky sú bohužial velmi premokavé. K tomu som si ešte zabezpečil dieru na podrážke. Tej ľavej. Takže cítim každý šutrík, každú skalku. A zima, tá tiež nepomáha.
Nakoniec sa povaha premočenej krajiny mení a tesne pred zotmením narážam na malý lesík. Za dedinou. Nachádzam sa 8 kilometrov pred Donauwörthom a nemám už čas preberať. Hľadať dobrý lesík je stále ťažšie a ťažšie.
Zachádzam za všetky domy a samoty a už už vstúpiť do divokého lesa, keď tu... Výstrel. A potom další. A další... Čo to? Zamrazilo ma. Ešte viac, ako keď som prvý deň počul diviaka. Ty kokos! Polovníci! A ako ďaleko? Tie výstreli boli hlasné jak delobuchy... Nemám poňatia. Možno pár kilometrov odo mňa. Možno kúsok. Šero pomaly nastupuje a s ním sa priplížil aj obrovský strach. Čo ak ma tu nájdu? Čo ak ma zastrelia? Po tme, neoznačeného človeka... Ktorý sa schováva pred ľudmi. Aby prespal v lese sám... Po tme... Všetky katastrofické scenáre mi naskočili na mysel... Bohužial už nemám kam inam ísť... =(
...takto stuhnutý tam stojím 10 minút. Na začiatku tej lesnej cesty. A váham. Otáčam sa doprava. Dolava. Hekticky skenujem každý strom okolo... Tma už zahalila skoro všetko do tmy.... To je zase dráma! To je zase zúfalá situácia! Miesi sa vo mne zlátanina strachu, hnevu a plaču...
... nakoniec ma z letargie vytrhla iskierka odvahy a zemskej praktičnosti. Je tma, fakt tma. Takže ani tí polovníci toho moc nebudú vidieť. Musia ísť raz domov za rodinami. A vlastne, kam inam už teraz môžem ísť...?
...Prvý krok bol najťažší. Ale spravil som ho. A chôdzou tichou ako plaché nočné zviera sa ponáram hlbšie a hlbšie do lesa. Hľadám typ lokácie ako vždy: Pár desiatok metrov od poľnej cesty. Nie velmi frekventovanej. Na rovnú plošinku. A schovaný za stromy a kríky. Aby som bol dnu aj von. Aby som ja videl, čo sa deje. Ale sám som nebol videný.
Staviam stan a počujem terénne auto ako sa vzďaluje a vzďaluje. To budú asi tí poľovníci... Vydychujem si... A to aj preto, lebo v stane vždy večeriam pri sviečke. A píšem tento denník. A tiež často premýšlam, z akej vzdialenosti môže na mňa niekto vidieť...
Takže všetky veci mám rozložené a pripravené. Je tu fakt tma jak v rohu. Po večeri si dávam čokoládu. Moja malá závislosť a jeden z najsvetlejších momentov mojej cesty. Proste pôžitok... =)
Batoh mám dnes konečne ľahší. Ale zas som chodil jak robot. Seriózne začínam premýšľať, že velmi skoro cestu skrátim nejakým prostriedkom modernej dopravy. Alebo fakt odletím do Amazonu...
A s týmito myšlienkami, stratený niekde v čase, v neznámom lese, zaspávam...
--
(Toto je progres mojej cesty)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára