V penzióne sa mi spalo krásne =) Mäkká postel. Ale mäkká postel tiež znamená i to, že sa mi z nej vôbec nechce =) ...
Nakoniec vstávam a šup dole na raňajky, ktoré mi deň predtým prepašovali do ceny. Respektíve, keď som sa pýtal na cenu za ubytovanie, tak mi zatajili, že si môžem kúpiť len samostatnú izbu bez raňajok. Nuž ale čo.
Vchádzam do reštauračnej časti a zaplavuje ma vlna vďačnosti. Raňajky sú jednoduché, ale ja som nič také už dlhší čas nevidel. Sú výdatné. Sú super =) ...tie maličkosti bežného života. Je to priamy kontrast so strádaním deň predtým.
Vraciam sa späť do izby a balím si dosušené veci, ktoré sú po celej izbe. Dnes mám narodeniny. Ale čo to fakt pre mňa znamená?? Ani neviem. Nejak to neriešim. Skutočný zlom dnes bude, či sa pohnem ďalej po ceste. Alebo zutekám späť odkiaľ som prišiel za všetkými komfortami mestského života.
Isté pochyby do hlavy mi včera nasadilo emailovanie s rodičmi. Som nervózny. Vôbec sa mi to nepáči a som jemne rozhodený z toho, že ma odhovárajú od mojej cesty. Nebezpečie a ja neviem, čo všetko. A k tomu sa ešte pridáva klasický vnútorný výčet prekážok v mojej hlave. O velkosti a ťažkosti batohu. O tom ako sa z cesty stáva závod. Ako každý deň =(
Ale nejde už späť...
V hlave mi nastupuje další hlas - odvážny a samostatný: predsa nepotrebujem nikoho súhlas, aby som žil život podľa seba! Avšak, jedna vec je si to povedať. A druhá vec je to skutočne internalizovať do svojej reality. Našťastie tieto pochyby slabnú. V tomto momente mi to je jasné - začal druhý týždeň cestovania. A ja idem ďalej. Mosty týmto definitívne pálim a je už len jediný smer a to smer vpred!
Z mestečka Hemau sa nie a nie vymotať. Hľadám "vygooglenú" trasu cez Ahtelope, ale križovatiek je tu milión. A ako sa zdá nikto z okoloidúcich vôbec nevie o aké mesto/dedinku ide. Takže. Som zablúdil. V nejakom lese. Na mobil sa moc spoľahnúť nemôžem, lebo nemám internet už nejakú dobu. A písať si každú okresku na papier. O to som sa snažil, ale nie vždy sú cesty značené. Sú výluky. A tiež do akej miery detailu by som to musel napísať?? Tak ako GPS - že pôjdete 20 metrov a odbočíte doprava...??!
...taže, blúdim. Po lese. Po lese, na ktorý padla hustá hmla. Vidím tak na 30 metrov pred seba a nemám poňatia kam ísť. Pekný začiatok druhého týždňa =) ... Jediné čo mi napadá je: keď nevieš ako ďalej, tak sa na chvíľu zastav a skľudni sa. Odpoveď príde. Čo iné mi aj ostáva? Sadol som si na karimatku a dal si malé obedné občerstvenie...
Počujem zvuk áut, niekde v dialke. Áno. Pôjdem za zvukom áut, priamo cez stromy! Je mi jedno. A tam sa snaď poďla značiek nejak nájdem.. Dostávam sa na koniec lesnej plošinky a predo mnou je strmý zraz dole. Dávam to ako surfing, napoli krokom a napoli polobehom. S ťažkým batohom to nejde moc zastaviť. Skoro som 5 krát padol na ústa. Ale sranda musí byť! =)
Prichádzam na hlavnú autostrádu a deň sa preklopil do svojej druhej polovice. Predo mnou sa rozsvietilo slnko. Je to úplný opak tej zahmlenej epizódy z rána uprostred krajiny nikoho. Je tu naozaj krásne. Za chvíľu ma cesta navádza na kopec, respektíve na prevýšenie, kde boli dalšie dedinky a mestečká. A tu sa to chodenie začína približovať všetkým tým vysneným predstavám o putovaní. Ako z filmov. Je to fakt úžasné. Chodí sa mi ľahko a celé to prostredie vyzerá ako z nejakej francúzskej vinárskej oblasti. Respektíve aspoň tak, ako si francúzsky vidiek predstavujem ja.
Napadá ma, že ak sa niekedy vrátim späť, tak by som sa mohol vrátiť práve cez Francúzsko. Túlať sa tam niekde v Bordeaux, od vinárstva k vinárstvu a spať v poli medzi hroznami. To by bola romantika =) Alebo na Moravu, tam by som mohol ísť...
Prítomnosť slnka mi pripomenula, že všetko, aj tá najhoršia hmla raz končí. Že všetko sa raz obráti. Ako vlna. A nič netrvá večne. Ani to najväčšie peklo.
Po dalších desiatich kilometroch chodenia sa začína stmievať a ja ešte vôbec neviem kde budem spať. Hľadám miesto už hodinu, ale všade sú polia a žiadne lesy. A tiež pred 5timi minútami som ešte stretol pár ľudí. Zotmelo sa a najbližsí les je "x" kilometrov. Nemám už moc na výber. Musím to zakotviť tuto do krovia na okraji cesty. Pred Dunsdorfom. Posledná možnosť.
Vchádzam, čo najhlbšie do tohto mini-útočiska ako sa dá. Toto je najbližšie ako som kedy spal pri civilizácií. Svetlá nočných áut mi osvetlujú stan cez medzery medzi stromami. A prvý dom je odo mňa asi 30 metrov. Adrenalín ma bere. Snaď ma tu nikto nenájde!!!
Bohužial v tejto tme si už nespravím izoláciu pod stan. Tak hádam v noci nebude zima. Potom si organizujem všetky veci na spanie. A po papaní plodov sveta vyťahujem môj denník. Dávam myšlienky na papier:
... cestujem pešo, s ťažkým batohom a nohy ma bolia. Mohol by som spávať niekde v hosteloch a cestovať vlakmi... Alebo by som mohol ísť do najbližšieho veľkého mesta a zobrať to priamo do Amazónie. Prečo to robím? .. ani neviem. Možno to dobrodružstvo. Že sa dá spať von. Že príroda je kamarát a ja si nesiem svoj dom na chrbte. Tá sloboda. Všetko to, čo mi v predošlom živote chýbalo. A občas, ako napríklad dnes, je tá krajina skutočne úžasná. Ale najviac sa chcem naučiť to, čo sa ľudia učia celý život. Byť naozaj prítomný a užívať si každý jeden moment. Robiť rozhodnutia a byť s nimi spokojný...
A s druhým nádychom do druhého týždňa cesty pomaly zaspávam...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára