Ráno skorá vstávačka už pred šiestou. Balím si veci a už za tmy vyrážam. Svetlo prichádza až o 7:20 a dnešného dňa je hmla. Horské dedinky sú naozaj prekrásne...
Celý deň sa nedeje v podstate nič významné: Zamotávam sa na chvíľu v lese za Dunsdorfom. A to hlavne preto, že lesy tu začínajú byť ohradené. Potom beriem stop od pána rentiéra, ktorý ma vyhadzuje 10 kilometrov mimo plán. Ale poteší.
Slnko dnes svieti nádherne a vypadá, že i noc sa bude niesť v pokojnom duchu...
... ale nie. Mám predtuchu drámy. Šlapem, šlapem a ako šlapem tak krajina na moje nepotešenie je rovnaká. Nížina, domy, všade domy a všetky lesy sú ohradené. A napol vysekané. Evidentne všetky tieto kúsky matky Zeme niekomu patria. Toť ten rozdiel západných krajín, kde nikdy nebolo ustanovené kolektívne vlastníctvo.
Slnko pomaly zapadá a ja vôbec neviem, kde by som ľahol. Pozriem pred seba domy, za mnou domy. Nuž, nemám moc na výber. Musím to skúsiť v tomto lese, asi kilometer napravo od cesty.
Beriem odvahu a skáčem plot. A les, to je zúfalstvo. Je chudák napol vypálený a vysekaný. Samé dráty. Samé drevo na stavanie. Samé cesty a stopy po ťažkých strojoch. Čo budem robiť? Toto sa mojím ninjovským schovávacím inštinktom vôbec nepáči.
Tak nakoniec celý les prechádzam a skáčem von cez plot. A tu sa zrazu mojím smerom rúti nejaké auto. So psom ktorý za ním uteká. Čo chce? Mám velmi silný pocit, že to nie je len tak. Že si najskôr nejaký hospodár stráži svoj pozemok.
Tvárim sa strašne inkognito a klučkujem cez polia. A kde sa ja otočím, tak aj auto z bezpečnej vzdialenosti. Som v prdeli! Jak budem pokračovať v mojej nízkonákladovej stratégii spania vonku v tejto ľuďoch-vyvlastnenej prírode? To nie je len dnešná noc, to sú aj nadchádzajúce dni. Čo budem robiť?
Pre istotu vyberám dýku a dávam si ju pod bundu. Strach nastupuje a vravím si, že mi je jedno, čo sa stane. Budem sa brániť.
Je to môj prvý kontakt s ľudmi po tme, keď si chcem dopriať odpočinok po namáhavom dni. Moja stratégia plachécho nočného zvieraťa - krásne mietečko zakryté zo všetkých strán - nemožná.
Nuž - rozhodnutie - zúfalé oddanie sa osudu. Čo môžem robiť? Nebudem tu chrápať, keď ten týpek tu sonduje aj so psom! Kašlem na to...
Vraciam sa späť na hlavnú cestu. A porazený chodím po tme smerom ďalej a ďalej. Dúfam, že časom snáď narazím na nejaký volný les. A tiež dúfam, že pán farmár celú záležitosť vzdal. Skenujem všetky autá a pochyby ma ničia...
Tma je tu už v celej svojej kráse a ako šlapem po ľavej strane vozovky, zastavuje ma mladík. Že kam idem? Prvá vec, ktorú som inštinktívne spravil bola, že som mu kukol na zadné sedadlo. Je to ten prenasledovatel?
Nastupujem. Týpek vie po po anglicky. A ja sa potrebujem uistiť. Niekoľkými otázkami z neho vyťahujem, že je študent grafiky a že býva v priľahlej dedinke. Uff - našťastie to nie je on..
Potom mu rezervovane vysvetľujem, že cestujem, a že nehladám hostel. Ale už mu nehovorím, že spím vonku v lesoch. To sa bojím. Bojím sa reakcií ľudí. Čo ak ma nahlásia alebo čo? Potom po ceste celý čas premýšlam - či je dobré, že ma zastavil, alebo nie. Pozornosť ľudí po tme je mi skôr na obtiaž...
Chlap ma dobrácky berie do ďalšej dedinky k jednému lesu. Vonku tma jak v rohu a ja tentokrát vôbec neváham! Jak rozbuška to rúbem k prvému lesu. Už mi je jedno, či bude napol vysekaný. Je tma. A ja letím cez polia, cez trávy, cez obilie. Nič nevidím. Ale..., ani mňa nikto nevidí. To si je treba vždy uvedomiť, keď je človek sám v tme. Že akákoľvek iná duša má tie isté podmienky.
...a tu teraz som. Za hŕbou nasekaného dreva. Asi na niekoho pozemku. Lesného pozemku bez domov. Je tu však isté bezpečie. Som zakrytý z viacerých strán. A keď som staval stan, tak som vyplašil všetko lesné vtáctvo. Ale čo. Zajtra sa zdvihnem ešte pred svitaním a potiahnem na Donauwörth.
Inak, chia semienka stále vláčim. Asi kilo a pol. Zajtra skúsim žiť výhradne na nich. A tiež silno začínam premýšľať, že cestu skrátim autobusmi. Tak aby som prišiel do francúzskeho Lamastru najneskôr 30teho decembra. Vzdialenosť medzi Ulmom a Lausanne je dlhšia, ako tá, ktorú som doteraz zdolal. Túto vzdialenosť považujem za kritickú. Pretože sa jedná o priechod švajčiarskeho horského masívu. A jej fyzické prekonanie bude aj psychologickým prielomom.
A takto unavený a ukľudnený zaspávam...
--
(Cesta, ktorú som toho dňa urazil)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára