Dnes je posledný ťah na Donauwörth. A ja sa vydávam na cestu. Čaká ma snáď najhorších 8 kilometrov, aké som kedy prešiel. Prší jak z vreca a ja som premočený na kosť. Som odretý a obitý. Unavený... Toto všetko by sa však dalo prežiť. Keby aspoň tie topánky boli solídne. Oblečenie by som nejak posušil v stane. Ale tie boty. To ne...
Prichádzam do Donauwörthu a mierim do prvej kaviarničky. Nie je to nijak zvlášť významné mesto. Ale pre mňa je posledný týždeň nejakou psychologickou métou. Mesto na Dunaji s vlakovou a autobusovou stanicou.
Kaviareň je klasická. Pečivo a koláče na báze pšeničnej múky. A ja to tam do seba začínam ládovať celé. Všetky tie veci, ktoré som von v lese nemohol mať: 2 kapučína, 3 velké žemle a velký čoko zákusok. Mňam. A je mi z toho ťažko. O tom žiadna =)
Po tomto počine sa mi zdvíha nálada z úrovne mínus desať na nulu. A cítim, že drsné putovanie môže byť velmi rýchlo pri konci. Z kaviarne mierim na vlakovú stanicu. Na stanici to začína - Koľko stojí lístok do Bernu? - Pýtam sa v angličtine. Proste to seknem. Vychádza to na 100 euro a mám maličký intuitívny tik kúpiť ten lístok už tu a teraz. Ale niečo ma zastavuje a myšlienkový vír sa spúšťa na plné...
...ak mám pokračovať ďalej, tak proste budem potrebovať poriadne topánky! Alebo to otočím na nejaké medzinárodné letisko a poviem otcovi, nech mi kúpi lístok do peruánskej Limy. Tak ako mi to v maili navrhuje. Vraví, že radšej to, ako by som mal prekonávať švajčiarske alpy v zime...
Cítim sa vyzimený. Frustrovaný. Leják definitívne rozhoduje... Tak. Je to jasné. Túto noc prespím v hosteli. A tam spravím rázne rozhodnutie kam a ako ďalej.
Takže je predo mnou nový ciel. Nájsť nejaký dobrý a cenovo dostupný hostel. Prvý pokus - 55 euro za noc. To vieš! Druhý pokus - 82 euro za noc v trojhviezdičkovom hoteli. Zabudni! .... To snaď nie je možné! ... Oddávam sa osudu a už nič nehľadám. Len tak chodím hore-dole po meste. Asi po chvíľke prichádzam na malé námestíčko. A šup. Je tu malý penzión. Vbehnem dnu ako veľká voda a komunikujem. Sú to rakúski taliani a jeden vie po anglicky. Noc za 30 euro. Oproti tým príležitostiam predtým je to super. Konečneee. Oddych :)
Je to poučka skoro ako z filozofie nového veku. Najprv vyšleš zámer. A až potom, keď sa ho vzdáš a prestaneš ho očakávať. Až potom príde...
Oddychujem. Suším veci... Ležím na posteli a na nete objavujem aplikáciu Captain Train. Tam nachádzam cestu do Solothurnu za 49 euro. Čo nie je velmi ďaleko od Bernu. Tak ako som pôvodne chcel. Som velmi rád =)
Je to spoj s niekoľkými prestupmi. Najprv do Mníchova. Tam nájsť správnu stanicu a šup do Švajčiarska. Je to až o polovicu lacnejšie. Mám trošku zlú predtuchu. Ale čo. Kupujem!
Zajtra ráno 4:14 mi ide vlak. Týmto pádom prekročím najstudejšiu oblasť, z ktorej som mal trošku rešpekt. Ulm, Schlaffhausen, Oten. Predpovede rozprávajú o nočných teplotách mínus tri až mínus päť stupňov. Áno. Narozdiel od toho, čo by si človek myslel, tak prežiť sa to dá. S dobrým spacákom. Ale nedajbože náhodou zmoknúť a primrznúť. A tiež tie šoky, pri odchode z teplého spacáku na toaletu... Nuž teda, je to definitívne za mnou.
Po tejto epizóde ma bude čakať dalších 250 kilometrov. Najprv Lausanne, Ženeva. A potom Francúzsko - Beaurepaire a Lamastre. Ideálne to dám na jeden ťah za 12 dní. A tam si naozaj oddýchnem. Poriadne. V druhej fáze to bude zase Španielsko, kde dám možno nejakú farmu. Tam bude teplo... To je plán =)
V kúpelni dávam selfíčko prvý krát od začiatku cesty:
Ďalej reflektujem na tému - výživa. ...už teraz vidím, že chia výživa mi moc nefunguje. Aspoň nie, keď ich jem len tak, samé. Alebo len namáčam do studenej vody. Polovicu som stejne už vysypal. Akurát ich vláčim...
To, čo mi v tejto zime funguje a chutí je sladké ovocie. Napríklad mandarinky alebo niekde jabko, ktoré odrthnem. Ďalej zemiakové šaláty. A chren, to je ako delo do nosa, ten ma vždy prehreje a ozdraví. Potom listovka ako špenát a šaláty. Tie sú napechované skutočnou energiou, vitamínmi a minerálmi. A napokon čokoláda. Tá ma drží nad vodou. Viem, že biely cukor je excitor a rozožierač. Ale aspoň nejaká psychologická odmena. Je to voda, čo ma drží nad vodou =)
Takže, čo sa týka tepla, tak to si vyrábam pohybom, metabolickým spalovaním jedla a večer vždy pálim sviečku.
Najväčšia výzva je suverénne dážď, potom zima a nakoniec nerovný terén pod stanom. Na tom sa nie vždy príjemne spí.
V duchu vylepšovania sa niesli aj moje dalšie myšlienky - ... je potreba vyrobiť pršiplášť, ktorý mi zakryje celé nohy aj batoh. A potom budem chodiaci stan. Takže žiadny dážď na mňa už nebude mať =) Prípadne tiež nejaké sáčky na topánky, alebo gumové boty. Bez nôh, bez bázy sa nedá chodiť. A bez chodenia nie je cesta.
A napadá ma ešte zaujímavé riešenie, ktorým by sa dal vyriešiť tvrdý povrh pod stanom. Nafukovačku. Miesto karimatky. Zaberá ovela menej miesta, ked je bez vzduchu. Od zeme ma odizoluje lepšie. Aspoň tak to vidím teoreticky...
... a teda tento večer, po prehodnotení doterajšieho priebehu cesty, emócií a osviežení sa, sa odoberám do sveta snov...
--
(Cesta, ktorú som toho dňa urazil)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára