Dlhšie som premýšlal, či pôjdem s týmto zážitkom von. Ale áno. Je vek hovorenia svojej pravdy. Vek odkrývania utopených tieňov. A vek transformácie...:
Už dávnejšie čas som počul o muchotrávke a jej velkej sile. Vlastne odkedy som bol malý chlapec. Je opradená strachom a veľkým mystériom. Čítal som tiež, že v našich zemepisných šírkach sa pokladá za to najsilnejšie, čo tu máme. Pred rokom som si k nej našiel cestu, od kamaráta, ale bola rok stará a nič sa nestalo. Nechal som to tak. Evidentne túžba bola niekde schovaná. A v jeden krásny deň, keď som šiel do lesa, sa predo mnou objavila. Obrovská. Amanita To nie je náhoda. To je rozhodnutie. Ako pavúčia sieť. Tak som zamieril trošku ďalej od cesty. A tam celá kolónia. Mladých i starých amanít...
Dnes je deň "D" a ja už od včera odlahčujem stravu, aby som dnes vo štvrtok mohol amanitu prijať. Ráno som podvedomo na seba vzal biele tričko i kraťasy s červenými teniskami. Farby muchotrávky. V práci som pil ovocné šťavy a od 12tej už len vodu. O 16tej končím a hor sa na vlak. Do vesničky Srbsko v Českom Krase, 45 minút za Prahou. Túto dobu už nepijem nič a šlapem na malý kopček tejto krásnej oblasti. Páči sa mi tu. Je to krásne miesto.
Pripravujem stan a potom chvíľu oddychujem. Dnes je spln mesiaca. Mám 2 klobúky amanity. Ten väčší bol červený jak krv, keď som ho zbieral. A ten menší, taký zvláštny. Intenzívny. Len pohľad na tieto huby vyvoláva pocit niečoho mimozemského. Sušil som ich na priamom slnku 2 dni.
Vravím si, že či to vôbec bude fungovať. A tak som zjedol všetko. U toho druhého klobúku som mal pocit, že je to moc. Ale čo. Pre istotu! Nasledujúcich desať minút sa nič moc nedej a začína mi škvŕkať v žalúdku. Je mi ľahko nevolno a idem do stanu. Nejak sa to však ustaluje a nič sa nedeje. Tak len ležím a čakám. Čakám. A čakám.
Pochybnosti ma berú a akceptujem možnosť, že sa nič nemusí stať...
... asi po dvoch hodinách sa pomaly začína niečo diať. Mám jasnejšie myšlienky. Počujem ako na stane kvíli nejaký chrobák. A mám pocit, ktorý mávam už dlhšie. A ten pocit je, že celý svet som ja. Celý svet ktorý vnímam je ja. A tiež, že vzadu, niekde na chrbtici, tesne pod zadom lebky je okno. Okno do sveta videnia. A že počujem ako ma niečo obhryzáva. Ako niečo obhryzáva môj energetický obal. Niečo o čom som dávno čítal v Castanedovi. O energetických predátoroch, ktorého má každý človek. A ten predátor ho navštevuje a požiera jeho energetický obal.
... a mal som pocit, že čím viac sa identifikujem s vnútorným dialógom, tým rýchlejšie ma táto bytosť zožiera. Podobný pocit nemohúcnosti, ktorý som zažíval, keď som sa náhodou prebudil v spánkovej paralýze tesne pred zobudením. Pretože v tomto svete myšlienkových foriem sa nedá bojovať silou, ani utekať. Tým vlastne len potvrdzujem to, pred čím utekám - alebo to s čím bojujem. Jediné čo ide, je nechať veci ísť a zamerať sa na to, čo chcem.
Zrazu som sa strhol. Huba ma začína ovládať. Moje videnie sa začína zahalovať a cítim, že skutočne nastupuje. Všetky pochyby von oknom. Musím grcať. Von. Premýšlam o hneve. Mám v sebe veľa hnevu. Na prácu, ktorú som mal na začiatku rád. A postupne temer všetka láska vyprchala. Tiež na jednu kolegyňu. Ktorej asi niečo závidím. A tiež, že mi nevenuje tolko pozornosti, ako ostatným mužom. Na to ako sa tam ľudia potľapkávajú po pleciach, aj keď to nie je pravé. Na to ako sa na seba usmievajú a potom za chvíľu bezcitne ohovárajú. A cítil som, že sa viním za svoj hnev. Že sa hanbím za to, že cítim tento veľký hnev. Ako keby som ho nemal mať. Ako keby to nebolo dobré. A tento pocit nemám prvý krát. Už od malička ma ženské postavy v mojom živote vinia za môj hnev a agresivitu. Celý spoločnosť ho zneuctieva. A na druhej strane glorifikuje vo filmoch.
V jednu chvíľu som videl celý svoj svet. Každý jeden aspekt - mňa. A tento obrovský hnev a agresivita boli jeho súčasťou. A ja som sa cítil kompletný. Videl som celý svoj svet. Celý život. Všetko, čo som. Každú myšlienku a každý obraz. Každú emóciu. Teraz. Nie, čo by som chcel byť, ale to, čo som teraz.
A videl som, že myšlienky majú silu, skutočnú. Myšlienky sú jediná sila. Myšlienky sú reálne a realita je ilúzia. (požičaný citát odniekiaľ :)
A chvíľu na to som mal pocit, že cítim prítomnosť svojich troch starých rodičov. Ktorých som nikdy nepoznal, lebo už nežili, keď som sa narodil. Ako keby boli vždy so mnou. Starý otec z maminej strany mal podobnú karmu ako ja. A asi oveľa ťažšiu. Čech na povojnovom Slovensku - volal sa Adolf. A cítil som ich lásku, cítil som, že ma vedú. A počul som, ako môj starý otec hovorí - "nechajte kluka ať se hrá". Niečo, čo som vždy chcel mať a robiť. Svoj vlastný priestor. A robiť si veci podľa seba. Hrať sa. Hrať sa so životom.
Huba ma vzala na miesta, kde som ešte nebol. Videl som zas, že tento svet je len jeden z mnoha. A že to, ak dokážem zomrieť, je brána do tých dalších. Zrazu ma pichol nejaký brouk a ja som dostal strach, že zomriem. V tom svete je to velmi reálne. Bál som sa o svoju existenciu.
A videl som ľudstvo ako také more energie. Ktoré sa len tak hrá. A tým ako hovorí, tým ako vyslovuje slová, tak tvorí svet. Slovo je vlastne zámer.
Potom ma vízie začali ubíjať. Boli silnejšie ako ja. A zrazu som nebol nič. Len tma. Bol som nič. Mal som pocit, že som naozaj zomrel. Pocit, že sa už nikdy nevrátim. Nič som nevidel. Nemal som zrak. Nič som nebol. Jediné, čoho som si bol vedomý bolo zrnko tmy. A túžil som existovať...
... a videl som, že v skutučnosti niesom nič. Len nejaký úsek vedomia. V skutočnosti neexistujem. Skutočná pravda je, že nikto z nás asi vôbec neexistuje. Len nejakú zhluk niečoho, ktorý chce ostať tým zhlukom len preto, aby bol zhlukom. Ako už niekto povedal - poznanie môže byť velmi desivé.
A potom, ako keby som sa rodil späť. Mal som telo. A začal som sa strácať v lese. A potom som bol zviera - tiger. Nepoznal som slová a vrčanie mi prišlo ako jediná zrozumitelná vec. Vrčal som. Válal sa. Vykakal sa. Cítil som, ako keby sa mi niekto vysmieval. Stratil som trenky a behal po lese len polonahý v tričku. Neskôr som bol zase v tom ľudskom mori. A stále som nepoznal slová. A mal som pocit, že všetci tí ľudia upreli pozornosť na mňa. A že mám niečo spraviť. Ale ja som nevedel. Až mi napadlo, že jediné čo sa dá spraviť je identifikovať sa mojim menom. Vysloviť nahlas moje meno - "Peťo". Ako keby som sa vyriekol v existenciu. Akokeby povedaním svojho mena som zase začal existovať. Niečo podobné ako legenda o egyptskej mystickej bytosti Tothovi. Ktorý sa vraj vyriekol v svoju existenciu. Prišlo mi zle od žalúdka a to uľavilo tomuto intenzívnemu stavu nemohúcnosti. Zistil som, že dokážem viac ako som si myslel.
Potom som bol definitívne stratený v lese a vrčal som ako divé zvieratá. Vlky, medvede, tigre. V tom lese som hľadal medveďa. Volal som ho. Chcel som sa dostať späť do stanu, ale nebolo šance. Mal som strach o svoje veci. Nechcel som ich stratiť. A tak som ako posadnutý behal nocou sem a tam. Hodiny som blúdil, až som za prvého svetla našiel stan.
Tie pocity sú zvláštne. Ako keby už nič viac nemalo význam. Robiť niečo. Budovať niečo. Pobobnú dezilúziu som zažil po ayahuaske v džungli. Že je to vlastne jedno, čo budem a či budem. Svet sa bude točiť ďalej aj bezo mňa. Alebo bez toho, čo si myslím, že som a niesom. Získaním poznania človek príde o istú naivitu.
V každom prípade, život prežitý len na personálnej úrovni - keď sme posadnutí našimi myšlienkami o tom kým sme, kým by sme chceli byť, problémoch a ambiciách je iluziórný. Strašne dôležitý. A robí tú hru tou hrou, ktorá sa nám zdá taká reálna. Taká jasná. A jediná... A potom v mžiku oka sa dozvieme pravdu, že vôbec ani niesme. Že žiadny význam nemáme. Že je to len jedna kolosálna hra, aby sa vesmír nenudil :) Takže, čo nám jediné ostáva ... ??? :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára