Cesta Srdca: deň 4 - (2.12.2015) - nový vietor

Veci sa zlepšujú. Po rannom rituáli jedenia a balenia stanu som sa rozhodol vyhodiť dalšie veci. Medzi inými i knižku wydy. Knižku o keltstko-druidských energetických cvičeniach, ktorú som poctivo tlačil deň pred cestou :( Ale čo spravíš? Priority sú priority. Je čas páliť. Odhadzovať...

Veci. Myšlienky. Je to otázka výberu. Mať odvahu vzdať sa alternatív. Dovoliť si slobodu rozhodnutia sa pre niečo konkrétne. A zahodiť myšlienky - čo ak...

U tohoto vyhadzovania sa učím mnoho. Viac ako je na prvý pohľad jasné. Učím sa, čo je skutočne dôležité pre život. Učím sa zbavovať sa vecí, ktoré nie sú dôležité. A potom, je proste život jednoduchší. Keď nemám toľko vecí. Keď nemusím myslieť na toľko vecí...

Inak wydu som začal praktizovať pred necelým mesiacom. Niečo na týchto cvičeniach so mnou hlboko zarezonovalo. Blíži sa to yóge a pritom je to bližšie nám - európanom. Kelti boli na našom území dlhé roky. A časť ich kultúry bude hlboko v našej DNA. Cviky sú veľmi jednoduché. Intuitívne. Zo začiatku ide hlavne o to, aby sme posilnili tri základné energetické polia v tele: Vitálne - 3 palce pod pupkom. Emocionálne - v oblasti srdca. A mentálne - tesne nad obočím. Niečo na tom, ma strašne baví...

Takže, po vyhodení tejto knihy o váhe asi 1,5 kg som si pár cvikov zacvičil. Prvý krát od môjho odchodu. Irónia =) Ako obeť vyhadzovania padlo ešte niekoľko štipcov na oblečenie a pár dalších maličkostí. Vydal som sa na cestu.

Dnes to vypadá, že budem šlapať len pešky. Čaká ma horský priechod - cez české hranice. Konečne. Po dvanástich rokoch opustím túto krajinu na dlhší čas. Nie, že by som ju nemal rád. Ale v kútiku duše som už ani neveril, že ju dokážem opustiť. Opustiť bez toho, že by som vedel, že či a či vôbec sa vrátim...

Takže, predchádzam cez Březí, do Zdražejova a následne do Klenčí pod Čerchovem. V Klienčí som sa zastavil u malebného jazierka. Od prvého dňa som mal v pláne pokračovať v mojej otužovacej zábave. A tiež mi napadlo, že v lete tu musí byť parádna kúpačka... Ale keď človek nemá záchrannú sieť - čajík, teplú miestnosť za chrbtom a potom v batohu má polo-premočené veci - tak sa mu do toho moc nechce. Nuž. Aspoň som si posedel. Nasal krásu miesta a občerstvil sa vodou z jazierka.

Potom som vstúpil do dediny a hľadal autobus. Čo keby som si trošku skrátil prechod? ... Bohužial. Autobusy v týchto končinách jazdia raz za uhorský rok. Dva krát za týždeň. A dnes to nehrozí. Mimochodom, dedinka bola strmo do kopca. Tak teda šlapem a šlapem. Až som narazil na kostol. Nedalo mi, a šiel som sa pozrieť dnu. Ako pútnik.

Tesne pred vstupom ma oslovila nejaká pani. Že či chcem až k oltáru. Bola velmi zlatá. Zaujímala sa. A napadlo mi, že by sa mi velmi páčilo, keby ma pozvala k sebe domov. Na čaj. Na chvíľu sa ohriať. Pekná myšlienka... Pokračoval som hore kopcom - dedinou. Cestou ma oslovil ešte další pán: ... Si nabalený jak keby si trénoval na K dvojku !! =) Vraví mi... Áno, je pravda, že batoh aj s príslušenstvom je snáď väčší ako ja sám =). Odpovedám, že idem do Nemecka. A potom Švajčiarska a Francúzska. Vrelo mi poprial šťastnú cestu a rozlúčili sme sa.

Následne je predo mnou hraničný prechod. Asi 20 kilometrov prevažne horskými chodníkmi. Cez lesy. Konečne zmena na mojej ceste. Už nemíňam zástupy dymiacich áut v protismere. Konečne sa na chvíľu nemusím uhýbať kamiónom každých 5 minút. Konečne sa cesta približuje púti. Tak ako som si to predstavoval.

Cestujem, cestujem a tesne pred zotmením sa predo mnou objavuje hraničný priechod cez Lískovú. A pred priechodom je rozsiahla tržnica. Ako ju míňam, usmieva sa na mňa zástup vietnamských predajcov. Zaujímavé =) Nemal vôbec potuchy, že by takáto tržnica mohla na hraniciach existovať.

Míňam oficiálne štátne hranice. A nemôžem tomu uveriť.. Som fakt v Nemecku! =) Konečne. Super. Som tesne za hranicami a tma sa neodmyslitelne blíži. Z psychologického hladiska bolo pre mňa dôležité hranicu prekročiť už dnes. Keby som mal aj táborisko hľadať za úplnej tmy. Zvládol som to! Som v dalšej fáze cesty  A vnútorný hlas, ktorý ma často sabotuje rečami typu - "to nezvládneš, to sa nedá..." - sa  definitívne mýlil! =) Hurá! =)

Nuž, ale je čas konať. Za hranicami je našťastie krásny les. A nikto tam najskôr nechodí. Nabieham tam. Vyberám dobré miesto. V kruhu stromov. Mal som si z čoho vyberať. Super. A tiež je tu kopa materálu na lesnú postel. Za pol hodinku som bol hotový. Je hrubšia ako včera. Som zvedavý, ako mi poslúži. Následne staviam stan. Začínam mať v tom prax. Veci sa menia. K lepšiemu. Konečne =)

V stane som si prichystal veci. Na spanie. Jedenie. A umytie zubov. Užil som si večeru a vytiahol denník. Píšem: ... Áno. Som v Nemecku! Začínam sa viac smiať. Usmievať sa na ľudí. Menej bazírovať na cieli cesty. Menej sa stresovať a kontrolovať. Začínam si tiež viac vážiť drobnosti. Maličkosti. A láskavosti. Viac si vážim ľudí. Veci. A celkovo. Všetko.

Dnes som si pri ceste aj spieval. Zajtra ešte vyhodím nejaké veci - penu na holenie a cereálne tyčinky. Odľahčím sa. Chcem tiež stopovať. Dám tomu prvú hodinku ráno. A ak nie, tak budem hľadať busy. A penzión, ten tiež príde na radu. Aj z wi-finou. A to aj kvôli rodičom. Môžem im poslať mail. Za nemeckými hranicami ich budem už len prezváňať. A tiež si môžem skontrolovať maily. Prípadne sa zorientujem. V každom prípade, teraz skúsim, kam až sa dokážem bez elektroniky dostať. Stará škola. Ako námorník. S kompasom..

A potom tiež, niektoré veci sú ešte stále vlhké. Hlavne kvôli nim. Takže poučenie z predošlého dňa platí - všetky veci patria do mikroténových sáčkov. Celkovo sú niektoré veci rovnaké.

Postupne sa prúd mojich myšlienok zrýchľoval a zrýchľoval...: Zrazu mám toľko nápadov. Čo všetko by som mohol robiť, až sa vrátim. Ešte neviem kam, ale niekam sa vrátim... A potom... Chcel by som chatku alebo spirituálne centrum. V prírode. A robiť bojové umenia. To ma vždy bavilo. Zavesil som to na klinec kvôli podnikaniu. Z rozumových dôvodov. A tiež koláče a dorty. Proste, baviť sa životom. Baviť sa každýn jediný deň.

Takisto si uvedomujem, ako vytváram situácie. Situácie, kde trpím. A až si to odtrpím. Až mám pocit, že som si odtrpel dosť, tak až potom si dovolím odmenu. Chcem, aby to bolo inak. Chcem si užívať každý jeden moment. A začať týmto momentom. Chcem, aby aj výzvy, ktoré ma vždy tak priťahovali, aby aj tie boli boli zábava.

Začal som tiež robiť malý rituál. Pred spaním. Posielam lásku duchom lesa. Stromom. Zvieratám. Rodičom. Kamarátom. Známym aj neznámym. Ľudom, ktorých som na ceste videl, usmial sa na nich. Prehodil pár slov. A tiež veciam, ktoré mám. A cítim sa pritom super. A tiež púšťam a odpúšťam... Staré zášte... Staré hnevy... Už viac ich nepotrebujem...

Začínam viac a viac vnímať, že mi svet dáva náznaky. Často mi šimrá dole na chrbtici. Pocit ako vzrušenie. Alebo mi nejaká melódia, pesnička začne v hlave hrať. Alebo v rádiu, o ktoré náhodou zavadím, práve dávajú pesničku. A mne to všetko, dáva zmysel.

Tiež začínam vnímať, že myšlienky - myšlienky sú ako zotrvačný energetický stroj. A keď im venujem pozornosť tak zosilujú. A naopak, keď ich nechám ísť, tak slabnú. A keď chcem zasadiť novú myšlienku, tak na ňu myslím. Ba čo viac, môžem ešte znásobiť jej silu. Vyslovím ju nahlas. Nechám ju rezonovať svetom. Hlasom. Zvukom...

Po zápisoch v denníku som si umyl si zúbky a uložil sa spať. Zaspal som rýchlo. A spal celkom pokojne. Noc bola tmavá - ako noc. Nebolo vidno ani na krok - keď som sa bol pár krát vyčúrať. A ticho...

...až do druhej hodiny rannej... Mal som zvláštny sen. Mal som sen, že okolo stanu behajú nejaké zvieratá. A ja - v tom sne - nahý, ako splašené zviera, brániace svoj brloh, som vystrelil zo stanu. A nekontrolovanou rýchlosťou brázdil po lese. Až sa ma všetky tie živé stvôrky báli. Z tejto divokej scernérie ma vytrhol desivý vrčavo-kvíliaci zvuk. Zvuk ktorý rezonoval abosolútne celou dolinou. Strhlo som sa jak blesk! Zrazu som v sede. Všetky svaly napnuté. Rukou lapem po španielskej kudle. Oči a uši na stopkách. Srce bije na bubon. Počúvam. Každučký zvuk ako zosilovač...

... znie to ako volajúce zviera. Mäsožravé. Tabule vraveli o rysoch. Strach pridáva grády...

...nooo, ale celkovo som  už nejak zocelenejší... Jeden šok za druhým =) Cítim strach, ale už je tam skulinka priestoru. Ostupu. Už sa toľko nebojím. Zvierat. Lesných...

...chvíľu som teda počúval. A pomaly sa ten zvuk vzďaloval. Tak, ako zviera putovalo dolinou. Ono - všetko je úplne iné, keď v noci je aboslútne ticho. A tma. A nejaké zviera začne kvíliť. Alebo chodiť okolo stanu. Vtedy strach dokáže aj zo zvuku cupitajúcej veveričky vyčarovať bubáka.

Keď som to analyzoval, tak to asi bola líška. Neviem. Alebo väčšia lasica. Alebo rys. Kto vie? A keby to aj bol rys? ... Už dávnejšie som kukal dokumenty, že ani pumy americké si moc nedovolia na človeka. Pokiaľ nemusia. A celkovo, že velké mačky sú dosť plaché.

A v môj prospech môžem pričítať aj to, že čúram v okolí táboriska. A to aj pre signalizačné dôvody. Aby o mne vedeli. Prípadne hovorím na hlas, keď zvieratá počujem. Verím tomu, že sa mi radšej vyhnú. Proste zvieratá. Žijú v lese. A spia tam. Ako ja. Sme na jednej lodi.

Samozrejme v úplne inej situácii je polovník. Ktorý prišiel do lesa zabíjať. Ale ja som tam prišiel ako priateľ. Prišiel som sa vyspať. Ako zvieratká.

Po tejto epizódke som sa uložil spať. Ešte si zdriemnuť na pár hodín. Kým nebude svitať.

...myšlienky sily sa mi vrátili - prekročil som hranicu =), cítim nový vietor - svieži - nový vietor v plachtách...

A takto psychicky otužený, som zaspal...

<< späť na Deň 3          ďalej na Deň 5 >>