Ráno som vstal za svitania, hodil rýchle raňajky a pobalil veci. Celkové zbalenie batoha a stanu mi zabralo tak jednu hodinu času. Celú noc som sa obával, že si ma niekto všimne z priľahlej továrne. Na druhú stranu, koľko ľudí chodí v noci po lese? Ja ...? =) Daroval som cereálne tyčinky lesu a zvieratám, čím som odľahčil batoh. A potom. Hor sa na cestu. Na každom prste nohy otlaky, chrbát boľavý, svalovica. Dážď. Nuž a predo mnou, ambiciózny plán. Pešky dalších 50 kilometrov...
Šlapal som teda šlapal. Podľa plánu. Na jednej križovatke som si ujasňoval správny smer. A v tom mi zastal sympatický chalan. Že či nechcem zviesť. Podvedomo som začal pripúšťať túto možnosť trasportu. A ona sa zmanifestovala. Nanešťaštie išiel iným smerom. Nič to. Aspoň viem, že ľudia sú ochotní zviesť osamelého pútnika. A ešte k tomu ma oslovia sami =)
Po dalšej dobe chodenia, som začal byť dosť vyčerpaný. Batoh je stále veľmi ťažký. A aj keď som aktívne nestopoval, tak som začal intenzívne pripúšťať, že spôsob dopravy sa na mojej ceste zvrtne. Asi 60 kilometrov pred Plzňou, som si išiel dať obednú pauzu. Už už som zabáčal k jednému jazierku, keď v tom mi zastal zlatý kamionista.
Vraví: "Už som ťa videl ráno šlapať. Inak bom ti nezastal. Kam ideš." =) "Do Plzne a ďalej" - odpovedám. "Tak si naskoč". ... Super =) Bol som veľmi vďačný. Kecali sme o všetkom možnom. Od utečencov až po životné sny. Odviezol ma do Plzne k exitu a ušetril mi spomínaných 60 kilometrov. Tam som na chvíľu zakotvil a dával si na trávniku vytúžený obed. Za chvíľu na mňa nastúpili policajti a kontrolovali mi občianku. Že vraj či tu prespávam? Asi si ma pomýlili s bezdomovcom =) Na chrbte si nesiem celý domček ako slimák. Stan, karimatku, ninja spacák do mínus 25. Batoh plný jedla, oblečenia a vecí na prežitie.
Odpovedám im, že som stopoval a tu som vystúpil. A po jedle pokračujem ďalej po é päťdesiatke. Mali veľmi skúmavé a prepichujúce pohľady. Asi to patrí k ich práci - nedôverčivosť. Po chviľke sa zobrali a zmizli niekam do krovia. Asi mali hlásenie o bezdomovcoch v tej oblasti. Kto vie...
Vyšiel som z Plzne a začalo sa pomaly chýliť k západu slnka. Pome hľadať táborisko. Ako prichádzala tma, tak mi pomaly začínalo dochádzať, čo som vlastne spravil. Čo všetko som opustil. A že som tu sám, uprostred krajiny. A pri stmievaní, hľadám cestu do opusteného lesa. Nepomohlo mi v tom ani hysterické zakrákanie vtáka, ktorého som pri vstupe na lesnú cestu nechtiac vydesil. Nálada sa mi zvrtla o sto osemdesiat stupňov.
Keď som konečne prešiel okraj lúky do lesa, bola už absolútna tma. A nedaleko som videl svetlá. Ale už som nemal inú možnosť. Musím sa zložiť tu, v okruhu 20 metrov. Ďalej už nedovidím a nepozdáva sa mi to tam. Začala na mňa prichádzať frustrácia. Panika. Beznádej. Že si nenájdem miesto. Že ma niekto načape. Vidím tie svetlá. Už nemám inú šancu, ako nájsť iné miesto... Začal som totálne panikáriť. Behať z miesta na miesto. Rozostavil som stan a zase ho zložil. A potom na dalšie miesto. Rozostavil stan a zložil. Nevel som, čo robím. Nevedel som nič. V očiach slzy....
Po dlhom vnútornom boji som sa nakoniec rozhodol. Pre jedno miesto. Už sa nedalo inak. Len sa oddať osudu. Po tme som postavil stan. Vbehol si dnu. A písal nasledujúce riadky do denníku:
-
Prežívam chvíle ťažké. Odreniny. Chodím jak otrok. Stále prší. Je to lepšie, ale stále si cestu neužívam. Keď som prišiel do lesa, tak som prežíval stav absolútnej porážky. Často je mi do plaču, že to nezvládnem. Píšem to pod svetlom baterky. Som unavený. Mám pocit, že stále vyhľadávam utrpenie, že musím drieť - na veci - už nevládzem takto žiť. Chcem aby veci boli jednoduché. A ja som plynul.
Chcem sa tešiť zo života. A nie stále niesť ťaživú budúcnosť. Stále sa obávať, čo bude. Ako to dopadne. Kalkulovať. Prepočitávať a kontrolovať. Chcem žiť v prítomnosti. Mám pocit, že stále bojujem o prežitie. Chce sa mi plakať. Začínam si cenniť výdobytky ľudí. A vidím, čo všetko som mal a nevážil si toho. Ľudia sú dobrí. Už dvaja ma chceli sami odviezť. Myslím na rodičov. Cítim sa sám. Bezradný. Nešťastný. Vyčerpaný. Zúfalý a bojím sa.
Neviem, kde je moje miesto. Mám šedú chmúru v hlave. A nešťastné srdce. Myslím na to, čo by som mohol byť. A čo som všetko mohol byť. Ako keby som šiel na popravisko. A moja hlava ma stále podstreluje. Sabotuje. Ale vďaka bohu, aj pomáha. Zajtra má ešte pršať...
A v kaluži týchto emócií, som zaspal...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára