Zobudím sa a prší. Zase. Ale očakával som to. Predpoveď počasia na 14 dní dopredu som bedlivo študoval pred začiatkom cesty. Je tu nový deň. Nový začiatok...
Po rýchlych raňajkách som bol pripravený ísť. Vyhodím pár veci, nech som ľahší. Ako za obeť padli moje raw veganské energetické tyčinky. Tie ktoré som tak horlivo pripravoval =) Majú v sebe energiu, to áno. Skutočné ninjovské jedlo. Ale sú ťažké. Musia ísť von. Položil som ich pod strom, kde som spal. Pre lesné zvieratá. A tiež dar Zemi a duchom lesa. Natiahol som pršiplášť a vyrazil.
Keď som prišiel pešky do Zbůchu, už poriadne lialo. Zmokol som do poslednej nitky. A tak, zas raz naskočil vnútorný dialóg - nemá to byť predsa utrpenie, chcem si to užiť!
Takže v meste som začal sondovať vlaky a busy. Najlepší sa zdal byť bus a tak som aj spravil. Nasadol som smerom do Horšovského týna. V autobuse som si užíval neobvyklé jedlo, ktoré som dva dni neokúsil - 2 rohlíky, ktoré som si kúpil u zastávky.
Užíval som si toto neobyklé teplo a pohodlie autobusu. Rozložil si veci na celé sedadlá. Stiahol boty a ponožky a sušil čo sa dalo. Je mi jedno, že mám bosé nohy. Nech sa všetci kukajú, keď chcú... Škoda, že cesta trvala len 45 minút =)
Příští zastávka: Horšovský týn. Vystúpil som a chvíľu sa potuloval mestečkom. Pekná obec. V niektorých aspektoch mi pripomínalo môj rodný Liptovský Mikuláš. Aj keď podstatne menšie. Hľadal som nejaký lokál, kde by som sa na chvíľu zohrial. Dal čaj a dobil mobil. Rodičia boli radi, keď som ich prezváňal každý deň ráno.
Krásnou náhodou som po ceste minul vegetariánsku reštauráciu s výhradne obedovými menu. V mestečku velkosti 5 tisíc obyvateľov =) Bol som absolútne milo prekvapený. Vošiel som dnu. Na prvý pohľad sa mi tam páčilo. Predajňa aj s reštikou. A teda, dal som si polievku, dobil mobil a chvíľu sa ohrial. Celá ta atmosféra podniku sa mi velmi zahovárala, včetne prístupu k ľuďom.
Jednú vec, ktorú si už dlhšie všímam je, že vo vegetariánskych podnikoch, je energia absolútne iná ako v masožravých. Taká lahšia, pozitívnejšia. Presne také miesto by sa mi možno páčilo. V nejakom menšiom meste. Mať svoju reštiku a obchod so zdravou stravou. Okolo seba milých a super ľudí. Robiť niečo, čomu verím, niečo, čo ma baví. Niečo, čo zveľaduje ľudi i planétu.
Po super obede som sa vybral späť do dažďa. Vďaka bohu trošku ustúpil. Skúšal som stopovať, ale nemal som úspech. Takže pešky ďalej. Cez Podhájí a pár kilometrov pred Zdražejovom prichádza hodina na utáborenie sa... V zime je to ťažšie. Málo svetla a teda málo času na putovanie. Odbočil som z cesty na lúku a prešiel cez lán mladých stromčekov, ktoré tam niekto pestuje.
Už, už som sa približoval k lesu, keď som skoro o niečo zakopol. A vstali mi všetky chlpy aj vlasy na tele. Na zemi ležala natiahnutá mŕtva líška! ... Toto je miesto, pri ktorom mám dnes spať? V noci? Sám v lese ?! ... Srdce mi podskočilo... Dalšia výzva. Dalšia konfrontácia so strachom. Je môj zámer dosť pevný, aby som šiel ďalej ??
Áno. Vykráčam. Získavám väčšiu istotu. Už dva celé dni predtým som sledoval, že temer u každého lesa majú polovníci posedy. A tiež - možno bola tá líška stará. A zomrela. Aj tak si nemôžem moc vyberať... Za chvíľu sa bude stmievať... Taký je kolebeh života. Život a smrť. Začiatok a koniec..
Preskočil som potôčik a šup do lesa. Vyhľadal som si dobré miesto a stavám stan. Systém sa mi ustáluje. Stavám stan pri zotmení a vychádzam pri brieždení. Jedna vec, ktorá mi ako človeku v meste neprišla je, že v noci je v lese tma. Ale absolútna tma. Nevidno ani na krok. Nič. Pretože tam nie je svetelný opar z mestských lámp. A kto to nezažil, môže byť veľmi veľmi zaskočený.
Po dvoch nociach som sa začínal prispôsobovať tomuto životu. S príchodom noci sa teplota výrazne zníži. A samotná zem dosť chladí. Preto je ideálne pripraviť si lesnú posteľ. To je niečo, čo človeka izoluje od zemského chladu. Vrstvu suchého lístia, ihličia.
Úplne iná situácia by bola, keby som v lese žil. Mal tam pevné táborisko. Tak si človek spraví super príbytok. Ale keď každý deň mašíruje kilometre. Je permanentne unavený. Má obmedzený čas na nájdenie dobrého miesta. Lístie je vlhké a v podstate všetko, na čo siahne je vlhké. A ešte k tomui má 30 minút na prípravu táboriska... Tak je celá táto záležitosť podstatne komplikovanejšia.
Nuž teda, zem je vlhká a tak pracujem s tým, čo mám. Dávam líste, ihličie a kde tu ojedinelé steblá suchej trávy pod stan. Nie je to moc hrubá vrstva, ale snáď to zafunguje. Dúfam, že mi nebude taká zima ako noc predtým. Štandartne mám pod sebou spacák, karimatku a plastovú vrstvu podlahy stanu. Čo nie je výhra. Ideálne je to s poriadnou lesnou posteľou.
Tak túto noc som mal konečne čas pripraviť si malý oheň. Všetko bolo však mokré. A tma za pár minút. Bohužial. Nezapálil som. Ale vyslal som silný zámer. Silný ohnivý zámer.
V stane podstupujem "briefing" - prehodnocujem situáciu. A zisťujem, že mám všetky veci v batohu mokré. Všetko oblečenie. Z čoho mi pramení veľké poučenie - mať všetko oblečenie v schované sáčkoch. Morálka mi na chvíľu klesla. Ako s týmto pôjdem ďalej? Keď je človek celý premočený a chladí ho to celú cestu, tak mu nie je moc do smiechu. A nemá ani komfort myšlienky, že sa neskôr môže do niečoho suchého prezliecť...
Našťastie prichádza iskrička nádeje...: Nebudem sa tak naháňať! Keď bude zajtra krajšie, tak veci vysuším. Alebo prespím v nejakom hosteli a tam sa vysuším komplet celý... Plánujem ďalej. Zajtra by som mal prejsť do Nemecka. A tam neviem ako z wifi. Tam mi už O2 internet neplatí. Jedine za extra peniaze. Už si nebudem môcť pomáhať google navigáciou. Budem odkázaný na kompas, plán cesty na papieri a intuíciu. No a čo! Aspoň to bude dobrodružstvo! =) Aspoň nebudem mať každú polhodinu hlavu ponorenú v google mapách. Pôjdem ako starý zálesák.
A keby som sa stratil, tak sa budem smerovať na najväčšie mestá. Ktoré mám na prehľadovej mape Európy s najmenšou mierkou. A transport - pôjdem pešo. A tiež môžem vždy stopovať. A keby nie, tak beriem vlaky a busy.
Po povzdvihnutej nálade na mňa opäť padla depresia. Jednoduchý fakt, že už snáď sto krát som sa chcel so slzami v očiach obrátiť späť a skončiť. Vrátiť sa. Ale vrátiť sa za čím? Vrátiť sa kde? Do Prahy? Do rodného Liptovského Mikuláša? ... Pôvodná idea cesty bola ísť ako dobrovolník na nejakú farmu, do nejakého yógového centra. A tá pôvodná predstava bola krásna: ... Len pomáham. Len tak som. Žijem. Nič neriešim. Mám celý čas len pre seba. Žijem jednoducho. Naplno. A v momente...
A nakoniec, prišla zase vďačnosť. Obrovská lekcia mojej cesty...: Veľmi som vďačný za každý výdobytok moderného sveta. Predtým som nevidel, čo mám. Ale má to aj svoje ale. Už ma nebavilo žiť v meste. Aspoň nie tým spôsobom, akým som tam žil. Bol som v kruhu. Žil som veľmi z hlavy. Je pravda, že teraz som tiež v hlave. A možno ešte viac. Ale inak. Riešim základné veci, základné potreby. Celý deň. Rieším veci ako - teplo, sucho, zohriate jedlo, suché oblečenie, odvoz. Je to všetko také iné. Je to všetko zvláštne.
Ale neužívam si to ešte. I keď možno o trošku viac. Nie je tam však tá ľahkosť bytia. Za ktorou som odišiel. Našťastie, je to zvádatelnejšie. Už nechcem utekať kilometre na čas. Keď prídem, tak prídem. Chcem, aby táto cesta, bola fakt o ceste. Chcem sa viac usmievať. Usmievať na seba. Usmievať na ľudí, ktorých po ceste stretávam. Chcem si užívať všetky chvíľky, vštky veci a dary tohoto sveta. Tie výhľady na krásnu krajinu. Dary jedla, ktoré mám, alebo si môžem kúpiť. Všetky pocity, ktoré vo mne víria.
Ale našťastie celkovo, si začínam zvykať. Začína sa niečo meniť. Tento tretí deň je spečatenie. Spečatenie zámeru. Už sa neobrátim. A keby to celé bolo náhodou moc ťažké, tak sa proste dostanem do nejakého väčšieho mesta a odtial vezmem vlak alebo bus...
A s týmito, anjelmi povzdvihnutými myšlienkami, som zaspal...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára