Ale nebolo sa kam vrátiť, nebolo sa za čím vrátiť. Všetky mosty som spálil. A to je dobre. Predo mnou len jediná možnosť - uspieť. A nemám žiadne zadné vrátka. Len v tomto momente som skutočne odovzdaný túžbe.
Následne som išiel vymeniť kauciu za eurá do Xchange na staroměstkej. Už len tá cesta metrom ma vyčerpávala. A potom dalšiu pol hodinu žltým metrom na Zličín. Tam som zakotvil v obchodnom dome. Našiel si super pizzerku a objednal si posledné jedlo v Prahe. Syrovú pizzu a zázvorový čaj. Bola fakt vynikajúca.
Keď som sa pozrel von z okna, tak moja morálka upadla. Mrholilo, pršalo. Dojedol som jedlo, vytiahol mapu v mobile a vykročil. Ulicu "Na Radosti" som pokladal ako začiatok mojej cesty. Vo vnútri obrovské očakávanie, adrenalín na maxime a znechutenie zo starého života. Usmial som sa, ale vo vnútri mnou lomcoval obrovskáý strach z toho, čo bude. Krok do neznáma...
Začal som pešo. E päťdesiatkou smerom na Beroun. Popŕchalo. A ja som chcel dodržať plán 50 km za deň. Bolo 12 hodín a ja som sa vydal na moju cestu, z dažďom zatiahnutej Prahy.
Kráčal som kráčal a skúšal tiež istú techniku. Ninjovský spôsob, ako údajne kráčať ľahšie a jednoduchšie. A to spočíva v tom, že nechodíme pravá ruka a ľavá noha. Ale ľavá ruka a ľavá noha, a potom sa vymenia. Je to otázka zvyku. Vydržalo mi to asi 20 kilometrov a potom ma to prestalo baviť. A tiež ma začali bolieť boky a členky. Možno inokedy =)
S týmto ťažkým batohom je to nemožné. Chcel som to vzdať na každom jednom kilometri! Neviem koľko vážil, ale zdalo sa mi, že nesiem na chrbte celý svet. Že nesiem mojú nerozhodnosť a starý život - strach vzdať sa nejakej veci, aby mi potom nechýbala. A preto mať tých vecí milión. Ale tak to je, keď človek vyráža do neznáma. Nevie presne, čo bude potrebovať. Nevie presne, čo funguje a čo je zbytočné.
Jedná v z vecí, ktoré mi strihli moje plány skrz na skrz bol fakt, že o štvrť na šesť poobede sa začína stmievať. A čo potom? Budem chodiť po tme? Vravím, si - strelím do toho - je mi jedno. Pôjdem aj po tme. V hlave som mal stále plán a ciel. A tak som aj spravil. Svaly, kĺby, a začínajúce otlaky som začal cítiť už od druhej hodiny chodenia. A to mám pred sebou ešte dalších 8! Do čoho som sa to len namočil ?!
Asi o siedmej večer, bola totálna tma. A ja som prechádzal dedinkami po svojej trase. Niektoré boli pekne dokopca. V momente, keď som minul posledný dom jednej malebnej dedinky, tak ma strachom celého zamrazilo... Bola to neosvetlená cesta pre autá. Ja na ľavej strane. A z pravej strany v húští, v stromoch - počujem absolútne hysterické kvičanie diviaka. Kričal. Ako keby ho rvali. Tma temer ako v rohu. Len ma striaslo a prvá myšlienka bola, ako sa najrýchlejšie vrátim. Ale vrátim kde? Zastavil som sa a chcel ťahať moju španielsku kudlu. Ale...
... rozhodol sa, že je to predsa cesta srdca. Cesta lásky. Na ktorej budem konfrontovať všetok môj strach. A po tejto ceste nejdem ako nepriateľ. Ale priateľ. Všetkých bytostí. A vytiahnutím kudly len posílim svoj strach. Rozhodol som sa, že vykročím ďalej. So všetkým strachom, ktorý mám.
A ako som ho obchádzal po ľavej strane, tak on tam skákal, kvičal a zmietal sa v kroví na pravej strane cesty. Ako keby ma sledoval. Zimomriavky som mal až v krku. To ma snáď sleduje alebo čo??!! ... Uff... ... tak som to nakoniec prešiel. Diviak je 20 metrov za mnou a stále tam behá. Neskôr mi došlo, že situácia mohla byť úplne iná. Strach nám často vraví, že celý svet konšpiruje len proti nám. Strach robí veci osobnými. Ale možno sa ten diviak zranil. Alebo sa stratil a mal strach z áut. Alebo sa proste zachytil niekde v kríkoch a nevedel, ako sa má dostať von. Zobral som to ako spečatenie môjho zámeru - či mi strach zabráni pokračovať, alebo nie.
Takže potme som pokračoval ďalej. Autá ma míňali a bolo to celé dosť stresujúce. Vravím si, že to nemôžem dať. Spravil som rozhodnutie, že po tme budem chodiť len vtedy, keď nebude iná možnosť. Ale chcel som dosiahnúť tých 50 km.
Začal som byť skutočne vyčerpaný a u 45 kilometru som to odpískal. Našiel som blízky lesík pred jednou dedinkou. Miesto oproti jednej továrni. A vykročil som do úplnej tmy lesa. Tu si postavím svoj stan. Autá a továreň mi prispeli trochou svetla, takže som stan postavil v relatívnej ľahkosti. Strach som mal. Ale menší ako prvý krát v lese. (viz - http://tigrieocko.blogspot.cz/2015/09/vyzva-stravenie-noci-v-lese-sam.html) A to hlavne z lesných zvierat. Alebo, že ma tam niekto nájde. Vravím si - so svitaním, sa musím zbaliť a ísť.
V stane som si rozložil spacák a všetky veci. Zjedol som nejaké energetické tyčinky s tým, že zajtra musím určite nejaký počet vyhodiť. Tá váha batohu je neznesiteľná. Uzmyslel som si, že to darujem lesným zvieratám. A tiež ako vďaku za bezpečné miesto na spanie. Potom som si umyl zuby, spravil prvý zápis do denníka a uložil sa spať. Konečne vytúžený moment oddychu.
Ako som tak ležal, premietal som, čo sa vlastne stalo. Premietal som celý svoj život. Mal som pocit, že ho neznášam. Neznášam celý svet! Cítil som sa sám. Objatie ženy, ktorá ma má skutočne rada, preto aký som, som nepocítil roky. Akokeby som si to vnútorne nedovolil. Byť milovaný. Že stále musím zvládnuť to a to. Byť perfektný muž. Bohatý. Z vycibrenými komunikačnými zručnosťami. Že si to nezaslúžim. A musím byť niekto iný. Lepší.
Ťažký batoh, zbytočné veci, otlaky na nohe. Chcel som to vzdať. Na čo zase práca? Utrpenie? Stres a robiť niečo, čo ma nebaví? Chodiť ako otrok? Ale tak to bude asi zakaždým. Na začiatku...
Obzriem sa späť. A spálil som mosty. Ani neviem, kde je moje miesto na svete... Neviem, vôbec kam patrím...
Nakoniec som pocítil istú úľavu. Prišla nádej. Zajtra si odlahčím batoh. A ak by som nezvládal, tak sa zastavím na deň v nejakom lese. Spomenul som si tiež na mojich rodičov. Ako som ich často v myšlienkách zatrácal. Že na mňa naliehajú. Že sa neustále o niečo boja. Že mi neustále neveria. A teraz, teraz som bol rád. Rád, že ich mám. Vďačný. Že na mňa myslia. A že je to ich spôsob prejavu lásky. Iskierka nádeje.
Zaspal som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára