Dalo by sa povedať, že patisseria je taká sladká pečiváreň. A hneď ládujem plnený rohlík s čokoládou. Proste sa nedokážem nabažiť tejto kombinácie. Nadýchané cestíčko s čoko-orechovou plnkou. Mohol by som to jesť a jesť...
Stopujem..
Zaplavuje ma pocit naliehavosti, avšak za chvíľu všetky očakávania zahadzujem za chrbát. Len tam stojím sám, uprosted sveta, pri ceste, so stopárskym prstom. A bum ho. Berie ma rozhladený belgičan. Preberáme už štandartne imigrantov. A tiež mi rozpráva o bankách. Každý si z konverzácie berieme svoje. Trénujem francúžštinu a on zdiela svoje znepokojenie nad práve prebiehajúcimi francúzskymi voľbami. Kde 40% francúzov volilo národnú stranu. Vravím mu, šéfe, je to aj tak jedno - politici už dávno neslúžia ľudom. Teda. Ak niekedy slúžili...
Vyhadzuje ma v nákupnej zóne pred Valence, presne tak, ako som si to ráno utkvel v mysli. Ďakujem :) Prvé kroky vedú do mekáča. Ale ne preto, aby som sa napakoval blafmi.. ehm, teda hranolky možno, a ešte nejaký éčkový nápoj z banánov...:) Ale hlavne preto, aby som sa pripojil na internet.
Obratom píšem Vanille a Nicholasovi, páru z Workaway, u ktorých mám dobrovolničiť. Píšem - za dva dni som u vás, jak na koni :) ... Niekedy mi príde, že tu trávim najak moc času. Na nete.. Len čakám na "liky" a mám pocit, že som podnikol niečo velkej hodnoty. Nie je to len ilúzia sociálneho života?? Niečo ako lízať zmrzlinu cez igelit:) ??!
Mapa hovorí, že v Lamastri, mojom vysnenom cieli prvej fázy cety, môžem byť už za dva dni. A tak sa pomaly zdvíham a mierim priamo do centra. Oko mi zachytí velký presklenný rám s karmínovo-červeným interiérom. Francúzskej vinotéky. Tak jednu si snáď zaslúžim. Sklenku. Keď už som v tom Francúzsku... Aj keď alkohol sľubuje, že ma zahreje, tak zima robí svoje. A niečo mi je na tomto mestečku známe. Velmi. Všetci sa tu neustále naháňajú. A v tvári majú výraz jak pražák v rannom metre. Jak keby im umrel škrečok.
Není čas strácať čas a ja prekračujem rieku Rhône, smerom na Lamastre. Slnko nazastavitelne klesá k horizontu, takže pred sebou mám len jeden cieľ. Táborisko.
Oblasť sa mimochodom volá Ardesh. A každý druhý sa tu píši oploteným vinohradom, alebo vlastným kúskom lesa. Čo v naších zemepisných šírkach nie je vôbec bežné. Nastupujú pochyby. Dnes snáď ani nenájdem lesík na spanie! A vždy si pripadám jak pod dohľadom velkého brata. Keď chodím po okraji cesty a autá mi svietia do očí. Jak keby celý svet kukal len na mňa. Jak keby celogalaktická federácia zasadala, len za cielom mi komplikovať život :))
Počas mašírovania sa mi začínajú do mysle vkrádať už tie známe myšlienky. Ako keby som ich mal vždy. Snáď už od detstva. A teraz som ich lejzrovou pozornosťou konečne odhalil. V plnej kráse. A pomenoval - sabotér. Alebo po francúzsky "saboteur".
Ide o to, že keď premýšlam nad vecami, ktoré chcem dosiahnuť, alebo nad čímkolvek, čo si prajem, tak sa mi automaticky zjavia deštruktívne myšlienky. Myšlienky, že tá daná vec nevýjde. Napríklad. Hľadám miesto na spanie a automaticky mi napadne, že nič nenájdem. Alebo, vezmem do ruky nôž a automaticky mi príde myšlienka, že keby som na ten nôž spadol, tak sa zabijem. Alebo pomyslím na peniaze a prvé čo mi napadne, že ich mám málo. Pretože niekto raz povedal, že na strome nerastú. Chápeš to???!
Proste sebadeštruktívne myšlienky, pochyby, ktoré opriadajú moje túžby. Ani neviem prečo, proste to tak je. A dosť ma to trápi. Že si vlastne niečo predstavím a rovno mám pocit, že to nevýjde. Ako keby som mal v sebe hlboký konflikt. Že to, čo si prajem, zároveň nemôžem mať. Že som odsúdený túžiť po veciach, ktoré nikdy nemôžem mať. Psycho. Vole.... Nuž nazval som ho sabotér, túto časť mojej psyché.
Na chvíľu ma sabotér stráca a dostávam sa k sľubnej lúčke bez plotov... Už už idem odbočiť z cesty, keď mi tu zastavuje staršie auto. Ako keby cítilo moje váhanie spraviť ten rázny krok. A z otvoreného okna sa na mňa vyvaluje "ganjový" oblak. V pološeru vidím nejasnú tvár, ktorá sa ma lámanou angličtinou pýta. Kam ideš?... Nooo... Nenaberám odvahu mu povedať, že kráčam pešky krajinou a po nociach spím vonku. Ešte vždy tie obavy, čo si o mne ľudia pomyslia. Ešte vždy obavy, či ma nenapráskajú..
Navrhuje mi, že ma zvezie. Súhlasím... Veď na druhú stranu, zvezie ma pár kilometrov a ja budem o čo to bližšie k cielu. Nie?... Chalan mi dáva potiahnuť z mega obrovského špeku marijuany a ja si dávam. Cítim sa celý unavený a podstatne vyčerpaný. Ani neviem prečo, ale ganju beriem ako odmenu. Ako keby to už bolo zase všetko vážne a ja som sa zase zabudol baviť.
Kecáme v aute. Típek vraví, že pracuje s drevom. Vraj miluje tento región. Áno! Vypadá fakt krásne! Najvyššie hory tu dosahujú 1000 metrov. Sú tu všade vinné révy. A celkovo tá príroda, veru že má svoje kúzlo. Tiež mi rozpráva, že rád cestuje po svete, napríklad do Malajzie. A to potvrdzuje aj jeho celkom obstojná francúžština. Na francúza :)
Nakoniec som v celku rád, že sedím v tomto aute. A prichádza moment pravdy. Pýta sa - kde spíš? ... A ja som sa konečne rozhodol, že výdem na rovinu. Vravím: Často spávam vonku a dnes budem tiež. Konečne... :)
Zastavujeme a on mi pri vystupovaní vrazí do ruky paklík doplna nabitý trávou :D ... Nu, neviem či je to darček alebo prekliatie :D ... Lúčime sa a ja mám celkovo o niečo lepší pocit, ako keď som do auta nastupoval... Díky :)
Takže, zase som na podlahe a hľadám táborisko. A tentokrát je už skutočne tma. A zase všade tie ploty - a pocit, že všetká tá pôda niekomu patrí. Prichádzam do oblasti s väčšími stromovými plochami. Autá brázdia jedno za druhým a ja si vravím - len proste odskoč z cesty, proste len skoč medzi tieto kríky a bude!
... Prišla šanca a šup ho tam! .. Ty vole, áaau...! ... Tak to bol snáď najdrsnejší skok aký som kedy absolvoval.... medzi ruže a iné zubaté zabijaky. Dvojmetrové ruže vyzbrojené zákernými spätne zakrivenými tŕňami. Predieram sa a oni ma poctivo driapú. Do šuštiakov, zabárajú sa mi do ruky. A je mi jasné: Ak teraz spanikárim, tak je koniec. Oni ma všetky obvinú a totálne doráňajú. Ako keby to boli chápadlá nejakej tŕňovitej príšery. Ktorá len čaká. A najironickejšie je to, že všetkú strasť si človek spôsobí sám vlastným pohybom. Sám si nabehne na ostrie.
Predstavil som si istú mystickú rozprávkovú krajinu. Kde je človek sám, uprostred nekonečného sadu - rastlín - alebo ruží, plných tŕňov. A vtedy ho ovládne istá myšlienka: Som tu uväznený sám na desať tisíc rokov! A tá myšlienka ho absolútne pohltí. On spanikári. A začne sa metať, začne sebou hádzať! A v tomto momente si ho ruže začnú brať, začnú ho ovíňať, začnú si ho obtáčať z každej strany... A čím viac sa hýbe, tým viac si ubližuje. Až nakoniec spadne na zem celý doráňaný a kričí bolesťou... Zvláštne. Ako taká feminínna pasca. Ako také ženské peklo. Pasívne agresívne. Ako taká temná šípková ruženka... :)
Tak, prekročil som prah ruží do mojej spásy. A už len rezko mašírujem kúsok za kraj lesa a nachádzam si rovnejšiu planinku. Stan je pripravený. V dialke štekajú psy. A hukot sôv dáva noci svoju vážnosť. Podľa indiánskoho kalendára je toto zviera mojim totemovým zvieraťom. Sova. Má perfektný zrak aj sluch. A je to velmi účinný nočný lovec.
Jemný daždík teplej noci tupo naráža na steny môjho príbytku a celá noc má pohodový nádych. Sedím obalený v spacáku a som vďačný, že som si stihol všetko pripraviť :) Večeru predo mnou mi osvecuje istý a tichý mesiac. Púšťam sa do hojnosti jedla.
A príjemné myšlienky mi plynú hlavou... Celá cesta je vlastne o nájdení toho, čo je mojím talentom. Čo je mojím osobným poslaním v tomto svete. A čo je v prvom rade mojou vášňou. Nápadov mám milión, ale niektoré veci sú proste hmatatelnejšie...
Myšlienky plynú ďalej: ... a čo je vlastne najcennejšiou vecou? Čo je základom života?
... Je to Zem. Bez nej nežijeme. Nemáme kde a nemáme z čoho. Pôda pod našimi nohami. Vzduch do naších pľúc. Z nej všetko rastie. Na nej dýchame, radujeme sa a smútime. Rodíme sa a umierame. Peniaze sú len farebné papieriky. Ktoré sú takisto vyrobené z nej. Z našej zeme. Zeme.
A po jedle, v útočisku vrelého príbytku, zaspávam...
--
(Toto je cesta, ktorú som dnes autom a pešky prefičal)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára