Výzva: Noc v lese sám

Prišla tá myšlienka a cítil som, že to musím spraviť. Myšlienka, že potrebujem vidieť tečúcu vodu - vodopád. A že si potrebujem niečo dokázať - že dokážem stráviť noc v lese sám. Našiel som si krásny vodopád - Hojšová stráž. Ráno som si pripravil nejaké veci - placky, šalát a Vilcacorru. V momente som sa rozhodol, že ešte k tomu pridám celodenný pôst. Bol som inšpirovaný kamarátom Josefom, ktorý písal na facebooku, že ide na Vision Quest do lesa na 2 noci o pôste.

Takže pôstom som si veci ešte sťažil. Stráviť noc v lese sám, bolo pre mňa veľkou výzvou, ktorú som nosil v srdci už dlhšiu dobu. Pôst spôsobil, že som celý deň odolával túžbe najesť sa. Pil som akurát trošku Vilcacorry  (alebo tiež mačací pazúr - je amazonská medicína, ktorá čistí a posiluje intuíciu) a zjedol asi 10 divokých čučoriedok. Inak nič. Neskôr ma začala bolieť hlalva, ani neviem, či z tých myšlienok, alebo z toho pôstu.

Tak som sa teda vydal na cestu. Na hlavním nádraží som si kúpil spiatočný lístok do stanice Hámry - Hojšova Stráž. Už cestou vlakom tam sa mi čistila hlava, konfrontoval som rôzne myšlienky o tom, čomu sa budem venovať a akou cestou sa pustím v živote. Konfrontoval som to, či sa viem vzdať vecí, ktoré som si vymyslel, že sú dôležité, ale nie sú úplne v mojom srdci. Napríklad, či sa budem venovať raw koláčom - či ich budem teraz vyrábať a predávať. Alebo sa na to vykašlem a odídem z tohoto bytu. Pôjdem bývať inam, nájdem si prácu v nejakom freshbare. Budem šetriť na Amazon a žiť jednoducho. Alebo si dám 7 dní, že sa nebudem chytať žiadnej povinnosti, žiadnej myšlienky, žiadneho "musí byť" ciela. Proste len tak budem sám sebou a budem žiť zo srdca. Pustím všetko. Stop "clinging".

Vystúpil som a bol slnečný deň s troškou chladu. Asi 15 stupňov. Cesta sa predo mnou vynula do kopca 5,5 kilometra k vodopádom. Keď som prišiel k vodopádom, všetko bolo ohradené a to ma naštvalo. Naštvalo ma, že si niektorí ľudia myslia, že vlastnia prírodu a budú určovať ostatným, kde sa majú pohybovať. Budú určovať a či sa môžu ľudia kúpať vo vodopáde, alebo nie. Fuck the rules! Rozhodol som si, že sa tam pôjdem okúpať, ale ešte predtým pôjdem po červenej trase až k Černému jazeru. Len tak, ešte objaviť niečo viac a uvidí sa.

Bolo to dalšieho 4,5 km, viacmenej dokopca a prišiel som tam a bol som velmi milo prekvapený. Bolo to krásne jazero - horské pleso. Trošku chladnejšie podnebie, ale bolo fakt krásne, čisté a panenské. Vravím si, že druhý deň sa tam musím ísť okúpať aj keby voda bola studená. Sadol som si na chvilku bokom a meditoval som. Zistil som, že mi je zimšie a je čas hľadať si miesto na spanie. Boli asi 4 hodiny poobede. Ešte dosť času do zotmenia. Väčšinu času som mal hlavú plnú myšlienok. Hlava ma pobolievala a celá ta cesta bola ľahké utrpenie. Proste keď sa moc zamerám na výsledok a že už musí byť v cieli, že už to musím mať za sebou, tak potom sa mi tá cesta vôbec nepáči.

Vrátil som sa kus cesty a našiel som vysekanejšiu časť lesa, kde som sa pustil preč z turistickej trasy. Vôkol mňa samé čučoriedky, niekoľko som si odtrhol. V hlave mi utkvela myšlienka, že si druhý deň musím natrhať čučoriedky na smoothie. Poďme hore do lesa. Asi pol hodinu som sa šteral lesom až som prišiel skoro na samý vrchol menšieho pohoria

Tam bola planina bez stromov a jedno miesto sa mi zapáčilo. Rozhodnutie padlo - tu prespím. Bola to priehlbina v zemi medzi stromami, potiahnutá lyšajníkmi. Zem bola vlhká a studená. Chvíľu som si staval jednoduchý prístrešok, ale vykašlal som sa na to, pretože drevo bolo mokré a nevnímal som to, ako až takú nutnosť. Čo som veľmi rýchlo zistil, že bol veľký omyl =). Rozložil som si spacák, a na chvíľku ľahol a spal. Ale naozaj len chvíľku, prebudil som sa a snažil sa ešte meditovať. Všetko bolo veľmi chladné, hlavne zem. Tak som sa navliekol do spacáku a čakal na noc. Bolo tak 5 hodín poobede, takže ešte 4 hodiny do tmy. Čas sa tiahol ako sopeľ z nosa a začalo byť zimšie a zimšie. Jediné čo mi ostávalo je postupne si pridávať vrstvy oblečenia a bol som neskutočne vďačný za každý kus oblečenia, ktorý som si so sebou vzal.

Čas sa veľmi tiahol a ako sa začalo zotmievať, tak pomaly strach začal prichádzať. Ako prvá myšlienka - či si to ešte nechcem rozmyslieť, však ešte sa stále môžem vrátiť. Vlaky ešte chodia. A to, ako svetlo pomaly odchádzalo, bolo desivejšie a desivejšie. Tá myšlienka, ako sa mi pomaly zatvárajú možnosti. Až nakoniec o deviatej prišla absolútna tma. Hviezdy svietili, ale bolo relatívne oblačno, takže bola veľmi limitovaná viditeľnosť. Úplne na kosť tma nebola, hviezdy trošku svietili, ale bolo dosť oblačno, takže tma. Neustále som odolával pokušeniu jesť a piť. Pil som absolútne minimum.

Takže, teraz je tu tma a na cestu naspäť už bohužial nie je pomyslenia. Nevidel som ani na krok a mobil sa mi beznádejne začal vybíjať. Batéria blikala a nechcel som ho moc používať, aby som aspoň na druhý deň vedel, koľko je hodín a stihol vlak o 9:15 ráno.

Pozriem sa vľavo, tam len tmavé stromy a ticho. Občas nejaký zvuk lesných zvierat a trošku svetla medzi stromami. Čím viac som sa tam pozeral, tým väčší strach som mal. Rôzne tiene stromov. Ale potom si vravím, čo tam vlastne hľadám? Čo chcem v tej tme vidieť - hľadám tam príšery v obrysoch? ... Pozriem sa doprava doprava a vidím časť vzdialenej dediny - svetlá na protiľahlom kopci, to ma trošku ukludňovalo.

Počas noci do piatej rána som počítal snáď každú minútu. Snažil som a zaspať, ale moc sa nedalo. Bola zima zima od chladnej zeme a od vetru. Uvedomil som si, aký význam má prístrešok a oheň. A tiež, že nabudúce to chce karimatku, deku do spacáku a prípadne vyrobiť lesnú postel. A to tak, že dám drevo pod miesto, kde budem spať, na to nejaké ihličie, alebo suché listy plus karimatku. Proste je treba izoláciu, inak je mi moc zima. Bola mi zima na bok, na nohy. Neustále som sa prevaľoval. Dal som si na seba všetko oblečenie, ktoré som mal - šál, čiapku, rukavice. Zúfalo som dal do spacáku igetilové tašky a navliekol na seba všetky roláky, mikinu. Robil som čo a dalo, ale bola mi stále zima.

Občas som na chvíľku zaspal, ale potom ma zobudil rýchly desivý sen o strachu - o niečom čo sa mi môže stať. Konfrontoval som strach zo samoty. To že ma nejaký medveď alebo divé prasa napadne. Alebo démon. Napadlo mi všetko. Keď som sa pozrel na tmavé stromy, tak mi to na odvahe nepridávalo. Bál som sa ešte viac rôznych tvarov a tieňov. A keď občas nejaké zviera prešlo a zlomilo nejaký konár, tak som sa v napätí strhol jak blesk. V tom strachu som si spomenul na Augustínove rady (ekvádorský šaman) - a snažil sa dýchať, počúvať svoje srdce. Byť tam, vnímať celú veľkosť toho obrovského strachu. Pomáhala mi perspektíva orla - predsa niesom jediný, kto niečo také spravil. Koľko ľudí a zvierat v tento istý moment tiež spí v lesoch sveta so mnou. A tiež, po celú noc som si dodával odvahu slovami - "Mám sa rád, Verím si, Som silný!!!".

Je to vtipné, ako ma život v meste odtrhol od prírody. Až do bodu, že sa jej neverím a bojím sa v prírode spať. Veľmi som vnímal, aké je dar, mať teplo môjho krásneho apartmánu. Mäkkú posteľ. Predstavoval som si aké super jedlo si spravím až sa zajtra vrátim - teda ak sa vrátim. Uvedomoval som si, čo je v živote skutočne dôležité. A koľko vecí mi v tom mestskom zhone uniká.

A prišla myšlienka - je amazónska džungľa fakt pre mňa? Možno nie je, možno je jedno či tam pôjdem, alebo nie. Možno chcem robiť fakt niečo iné. Uvedomoval som si, aké možnosti mám v tomto živote, čo všetko môžem robiť, čím všetkým môžem byť. A jediná dôležitá vec je, skutočne žiť život s láskou. Žiť naplno. Život nie je o cieľoch, ale o cestách za nimi.

Nakoniec prišlo konečne ráno. Aaaaah. Dokázal som to. Počítal som ho každú minútu.Vedel som, že musí prísť medzi piatou a šiestou hodinou. Nahlas som oslavoval moju obrovskú odvahu. Celú noc som sa snažil nebáť sa. Čo teraz vidím, že nie je najlepšie riešenie. Ale bolo to najlepšie, čo som vedel spraviť v tom momente a za to sa mám rád. Teraz viem, že aby som skutočne nechal strach ísť, tak sa musím pustiť. Pustiť sa brala, ktorého sa držím, nech ma strach zoberie, kam len chce. Nech ma povedie všetkými démonickými spárami podzemia.

Je pravda, že tú noc mi zima vôbec nepomáhala. Jediné, ako sa môžem ku strachu postaviť je akceptovať, že ma nejaké lesné zviera môže zabiť. Že môže prísť medveď a zabiť ma. Že je to možné. A jediná vec, ako sa strachu skutočne poddať, je akceptovať túto možnosť, že moje telo bude zničené a ja odídem z tohoto sveta. Prijať strach také, aký je. Prijať absolútne všetko. V tom je skutočné vykúpenie. Že nič nie je tak dôležité, aby som sa o to kŕčovito bál - ani môj život v tomto tele na tejto zemi. Až potom budem mať myseľ čistú, až potom dokážem skutočne reagovať na akúkoľvek situáciu s jasnosťou a odvahou.

A teda s prvým svetlom som sa rýchlo najedol - bolo to najlepšie jedlo, aké som kedy mal - po pôste, užíval som si každé jedno sústo. Tiež som si tú noc uvedomil aký som hojný a blahobytný. Koľko vecí  v živote mám. Aký som šťastný, že ich mám. Uvedomil som si, že som zabudol byť vďačný za to všetko, čo mám. Zvykol som sa porovnávať s bohatými ľudmi. Porovnával som sa s ostatnými a konceptami a obrazmi úspechu v mojej hlave, až som prestal vnímať akú hojnosť som vždy mal v mojom živote.

Na ceste spať som si natrhal čučoriedky a počul nejaké divé zviera. Už ma to však nedesilo, skôr som si pískal chvíľu, nech o mne vie. Mal som asi 2 a pol hodiny do vlaku a spravil som rozhodnutie, že sa pôjdem vykúpať do super horské plesa, aj keď som bol vyzimený po celej noci. Tak som nabehol k jazeru a vyzliekol sa na naháča. Očakával som, že voda bude ľadovo studená a bol som veľmi milo prekvapený, že mi vôbec nebola zima. Bol som tam len chvíľočku. A každá sekunda fakt stála za to. Krásne super osvieženie. Čisté panenské jazero, bolo najlepšou odmenou za noc v lese.

A teraz cesta späť, dokopy asi 12 km. Prešiel som to velmi rýchlo - za hodinu aj 10 minút. Bol som sám prekvapený ako rýchlo som šiel. Jednalo sa o cestu viac menej z kopca až na posledný stupák. Z toho tempa dolu kopcom som mal ešte dlho svalovicu v bokoch.

Celkovo som si uvedomil mnoho vecí. A dalšie veci mi ešte teraz dochádzajú. Napríklad to, že na ceste srdca sa manifestácie dejú a veci prúdia. Cítime to vzrušenie zvnútra a vieme, že je to pravé. Skutočne žijeme naplno a  stávajú sa neočakávané veci a prekvapenia. Vždy keď uvoľníme strach, tak viac svetla prichádza do života a sme o niečo ľahší. Uvedomil som si, že mám rád výzvy a konfrontácie so strachom. A to, že si je potrebné dať odmenu za každý výzvu - oddych, nejaký super darček. Uvedomil som si svoju hojnosť a tiež, že zožieraním sa v meste po mojej ceste nekráčam.

Uvedomil som si, že takého veci musím robiť častejšie, aby som si vnímal, aký je to dar, mať tento krásny život. Uvedomil som si, že keď chcem manifestovať, musím ísť prvý - musím najprv dôverovať a potom sa veci dejú. Že najprv musím uveriť v to a v seba a až potom príde dôkaz a nie opačne. A tiež sa začínam skutočne zamilovávať do života!!! :))) Uvedomil som si, že chcem, aby moja cesta bolo dobrodružstvo - že žijem pre dobrodružstvo. Howgh!!