4 kroky alchymistickej transformácie

Alchýmia je zahalená veľkým závojom mystéria. Je malé množstvo znalostí o nej na internete v slovenskom alebo českom jazyku. Hľadal som cestu v mnohých tradíciách a v alchýmii som na šiel niečo, čo so mnou veľmi hlboko zarezonovalo...

Keď moderní ľudia našli laboratória po alchymistoch, mylne sa domnievali, že jediným cieľom alchymistov bolo vyrobiť zlato. Je pravda, že alchymisti dokázali pretvoriť olovo na zlato, ale táto fyzická rovina bola len odrazom transformácie, ktorou prešiel samotný alchymista vo vnútri. Presne v súlade s hlavným princípom mágie - "Ako na povrchu, tak pod povrchom". Boli to veľmi múdri muži a ich znalosti sa dnes znova otvárajú svetu.
Alchýmia sa traduje už do dôb starého Egyptu. Pochádza hlavne zo Smaragových dosiek napísaných Thothom - mystickou bytosťou, ktorá opustila náš svet, respektíve sa doňho vracia, podľa toho ako chce. Neskôr sa tieto znalosti rozšítili do sveta a mnoho tradícií prijalo ich princípy. Alchymistický proces sa nazýva Veľké dielo alebo Magnus Opus v rámci ktorého, alchymista získa Kameň mudrcov alebo osvietene - zjednotenie svojej duše s fyzickým telom. Takže vrchol žiadnej spirituálnej tradície nie je, ako sa mnoho ľudí dnes domnieva - spojenie sa so všetkým a rozplynutie s jednotou. To je len fáza. Ale vrcholom je spiritualizovaná materialita - čiže navrátenie osvietenej duše späť do zemského tela. (Matéria je koniec koncov len hustejšia forma energie).

Niektorí alchymisti hovoria o 7 alebo 12tich krokoch v procese Veľkého diela. Mne sa však páčia 4 kroky, ktoré majú latinské názvy: NIGREDO, ALBEDO, CITRINITAS a RUBEDO.

Prvou fázou je Nigredo, alebo zčernanie. Najprv musíme spáliť starý život, musí zhorieť do tla, aby všetky nečistoty padli popolom. A presne tak, nás život skúša - ohňom - dáva rany nášmu egu - našej sebadôležitosti, frustruje nás a provokuje. Uráža nás a vrhá do neistoty. Starý svet je potreba vyšokovať, je potreba, aby veci vyšli na povrch. Preto veľa ľudí, vrátane mňa, cíti nutkanie odísť niekam ďaleko, niekam do lesa, na samotu a preč od všetkého.

Byť len sám so sebou a pozrieť sa, čo sa nám váľa v hlave, čo sme vlastne my a čo sú len myšlienky, viery a masky, ktoré v sebe vydržujeme. Čo sú len ilúzie, po ktorých prahneme. Pred časom som počul krásne prirovnanie - slonovinová veža, ktorú sme si v hlave postavili. Je nutné pozrieť sa do toho vnútorného chaosu a spáliť ho. Pozrieť sa všetkým strachom do očí. A spáliť všetko s čím sa identifikujeme, svoje pripútanie na majetok, na kariéru, na priateľov, na rodinu a na peniaze. Je potrebné zbaviť sa všetkej kontroly (čo bola pre mňa dlho veľmi ťažká vec).

Druhým elementom tejto fáze je voda. Voda má tiež čo dočinenia s kontrolou a dôverou. Je potrebné nechať veci ísť, dôverovať, že naša duša nás vezme tým správnym smerom. A myslím, že v tejto fáze sa časť mojej duše nachádza práve teraz. Viem, že potrebujem vodu a nielen ja, ale spoločnosť sama potrebuje vodu. Nechať ísť a dôverovať, sebe, iným, nebrať veci vážne a akceptovať všetko, čo je. 

Voda odplaví nečistoty po horení a my sa vykúpeme vo svojej nevedomej časti, ktoré je krásna a nespútaná ako more. Niečo obrovské vo vnútri nás nás objíme. Voda je bytie tu a teraz. Tak ako prúdi samotný život, myšlienky, pretože v prítomnom momente je najväčšia sila - a vlastne jediná sila. V prítomnom momente je každý z nás, pretože sa v ničom inom ani nedá byť. Záleží len na tom, do akej miery sme si toho vedomí. Čím viac nám v hlave šrotujú myšlienky, tým viac sa mu bránime.

A takisto cítim, že súčasťou vodnej fáze je seba-láska. Byť schopný akceptovať všetko o sebe, o svojom tele. Neponáhľať sa toľko niekam, aj tak nie je kam ísť v tomto živote. Po každom dosiahnutom cieli budú ciele daľšie a daľšie.

Už spomínanou výzvou v tejto fáze je pre mňa objať neistotu. Zbaviť sa všetkej kontroly. V praktikách ako astrálne cestovanie - kde sa snažíme, aby naša duša opustila telo, je nutné byť schopný nechať veci ísť a prestať ich kontrolovať. V podstate ako v každej spirituálnej činnosti, kde sa snažíme o zmenený stav vedomia. A to je to, čo teraz veľmi riešim. Byť schopný žiť v absolútnej neistote - čo bude so mnou.. s peniazmi.. ako prežijem.. kde budem spať.. čo budem robiť.. 

Neistota veľmi súvisí s daľšou vecou, ktorá je veľmi rozšírená v spoločnosti - a to je - chybovanie. Človek musí objať takzvané chyby - to, že niečo chce nejak, ale nedopadne to tak. Pretože chyba je najväčšou ilúziou - chyba ja len slovo, len koncept. Veci sú také aké sú a existuje len prežitok. A na tento koncept chyby je naviazaného veľa studu, viny a pocitu menejcennosti. Preto je nutné objať chybovanie - to že robím veci a idú inak ako som si to predstavil. Dokážem objať zdanlivý paradox ??? Že veci plánujem (vidím v svojej mysli) a "chcem" a keď sa prúd realizácie začne manifestovať, tak tú "naplánovanú predstavu" pustiť ? To je otázka tvorenia - byť niekde medzi ...

O daľších fázach, nabudúce...