Alkohol, ten starý démon...

Podľa starej arabskej legendy, Aláh pokvapkal vinné révy krvou štyroch zvierat - krvou opice, páva, leva a krvou prasaťa....

...a tak, keď človek začne piť alkohol, tak je zprvu veselý ako opica, potom pyšný jak páv, následne bojovný jak lev až nakoniec skončí jak prasa... :)

Koľko-krát som bol sám v danej pozícii... ach... :))

Alkohol bol môj prvý učiteľ. Drsný a brutálny. Prvýkrát som sa s ním stretol v pätnástich rokoch. Myslel som si, aké je skvelé robiť to, čo robia dospelí. A keď som sa poprvý krát opil - nebolo mi treba vela. Dve pivá a dve zelené. Fuuuuuj - tá zelená - jak zubná pasta...

Ale niečo mi vtedy ukázal, niečo, čo som o sebe nevedel ani sám. V tej dobe som bol práve po základnej škole. Kde som žil životom - samé jednotky na vysvedčení a štyri mimoškolské krúžky. Bol som namašírovaný do modernej krabičky poctivého žiaka, ktorý ma nakročené na workoholizmus. A takýto prístup, rozumový a výkonový, zákonite vytvára presný opak osobnosti. Obrovský, neskrotný a deštruktívny tieň.

Nuž a alkohol bol prvý, ktorý mi ho ukázal. Ukázal mi, že pod tým povrchom spoločensky nesmelej a výkonovej osobnosti mám ešte druhú stránku. Odvážnu a spoločenskú. Ktorá chce byť slobodná. Chce si užívať život plnými dúškami, bez pravidiel. Všetkými zmyslami. Ktorá chce robiť presný opak.

Možno je to aj nejaká naša rodinná, prípradne celonárodná karma. Lebo alkohol je ťažká metla v našej krajine. Možnože aj všetky tie vojny a všetko to skákanie po hlave, ktoré náš národ v minulosti zažil. A potom v mojej vlastnej rodine. Môj dedo z maminej strany mal problémy s alkoholom. Moji obaja strýkovia tiež. A taktiež aj strýko z otcovej strany.

Nuž a teda opar pôžitkov, ktoré mi prisľuboval alkohol, ma zviedol. Na niekoľko dlhých rokov. A to hlavne tvrdé. Čím tvrdšie, tým lepšie. Kto otočí viac panákov: vodky-slivky... Tak ten je predsa najväčší king. Ne? A ešte samozrejme brzdíme pivom. Tak ako sa to u nás na Slovensku robí... :)

Alkoholu som holdoval dlho, až to dospelo do neutešenej fáze. Nikdy som sa však nepokladal za alkoholika. Skôr za alkoholového abusera. Takýto človek nemusí piť nutne pravidelne. Ale keď raz začne chlastať, tak nepozná miery.

Áno, a tak to bolo so mnou. Zažíval som také dýchanky, keď som ťahal tri dni vkuse. Skoro vôbec nič nezjedol a potom len štvrtý deň bezmocne ležal na posteli. V delíriu. A v takom emočnom rozpoležení. Že som bol absolútne presvedčený, že teraz v momente niekto otvorí dvere na mojom byte a príde ma zabiť. Proste absolútna existenčná panika. Nie strach. Ale úzkosť. To je snáď najnižší emočný stav. Proste absolútna istota, že ma niekto zabije.

Prešiel som tiež všetkými rôznymi epizódami zaspávania v tramvaji. Zobudenia sa o siedmej ráno niekde. Na nejakej konečnej zastávke. Bohvie. A to samozrejme bez peňaženky, mobilu a kľúčov. Toto sa mi stalo tri krát. A ten tretí krát, som sa na mieste regulérne rozplakal. V úplnej beznádeji.

Takýto život vás nutne dostane do nasledovného stavu. Sociálna zábava už bez alkoholu nejde. A ak by som sa náhodou baviť mal. Tak som mrzutý a cítim sa strašne.

Démon alkoholu bol so mnou. Vo mne. Sal moju energiu.

Často som niečo hľadal. Na dne pohára. A po párty mi väčšinou nestačilo. Tak som šiel sám do nonstopu. Kde som stretával podobne stratené duše ako ja sám. A to nielen trosky. Často to boli workoholici.

Hľadal som na dne pohára. Hľadal. Až som jeden večer zistil, že tam nenájdem žiadne tajomstvo. Len záhubu, smútok a žial.

Do velkej miery to bolo vyvolané aj mojím spôsobom života. Práca v banke. A potom práca po práci. Lebo chcem mať svoj projekt. Chcem robiť byznys. A okrem toho tridsať dalších koníčkov. V ktorých chcem byť samozrejme najlepší, ne?... Psycho...

Po niekoľkých podobných zážitkoch mi začalo byť jasné, že musím s týmto démonom skoncovať. Ale ako? Keď on je tak zvodný. Vždycky to začína tak nevinne. V piatok večer po práci. Poď na jedno šéfe! Veď je to tak spoločensky rozšírené. A akceptované. A češi sú najväčší chlastači piva na svete. Ešte k tomu.... A po pivku dáme jedného panáka. Len jedného? ... najväčšie klamstvo na svete :)

Keď on je raz taký. Zvodný. Najprv vám dodá množstvo energie. A pre typicky prepracovaného mestského človeka, ktorý sa stále ženie za výkonmi a má deravú dušu, to je ako balzam. Ale potom chce človek pokračovať. Viac a viac. A vtedy sa prejaví jeho opačná sila. Až to vyvrcholí na druhý deň. Keď alkohol začne energiu brať. Späť. A zoberie si trikrát tak, ako vám dal deň predtým. Taký je on.

Raz som počul príbeh o velmi vnímavom človeku. Ktorý vidí aury a tak ďalej. A vraví, že keď sa raz nedopatrením dostal do baru plného opitých ľudí. Tak videl, ako všetkým tým ľuďom na pleci sedí malý škriatok. Taký pekelný zlomyselný imp. A šepká im do ucha veci. Aby robili niečo, čo možno až tak robiť nechcú. Schválne - pozrite sa nabudúce do oči človeku. Ktorý vás ponúka - aby ste neboli nudný a trápny a dali si aspoň jedného panáka. Veď je to iba jedno pivo - pozrite - na ten záblesk v očiach, ten úškrn... ten malý škriatok... jj... veď ja ho poznám... čo mne zvykol šeptať...

A tak sme ho s kamarátom začali volať: Démon. Démon alkohol.

Nuž a teda vedel som, že sa musí niečo zmeniť. Lebo ma zrujnuje. Respektíve ja sa ním nechám zrujnovať, ako ostatní muži v mojej rodine.

A on je silný, silnejší ako cigarety, alebo slečna ganja. (o tom však niekedy inokedy:)

Je tak šikovne zakompovaný do spoločnosti. Tak dostupný. A tak energeticky silný.

Takže niekde v hĺbke mojej duše sa zrodila letmá myšlienka. Alebo prianie. Keby sa mi stala nejaká fakt drsná skúsenosť, ktorá by mi to zapísala do tela. Do krvy. Tak by som už navždy prestal. Táto túžba niekde bola. Asi hlboko v podvedomí...

A tak sa mi jednej krásne noci stala drsná príhoda...

Jeden večer som sa našiel v mojej izby po práci na jednom projekte. Organizoval som svoj prvý väčší event. Jednalo sa o krst kabelkovej firmy. Bola to firma bývalého kamaráta, ktorý spúšťal nový eshop. A ja som po práci v banke pracoval ešte na tomto evente. Bolo to celkovo také obdobie hľadania. Tiež som v tú dobu trošku prepadal marijuane. A práve ten deň som sa šiel zhúliť a potom sedím v izbe. V tomto stave rozšírenej percepcie som vnímal všetko. Tak ako vždy. A vnímal som najviac moju túžbu, len tak sa baviť bez povinností.

A tu som počul ako nejakí mladí chalani vonku "hajlujú". A ani neviem prečo, ale napadlo mi, že musím ísť práve teraz von na pivo do nonstopu, ktorý bol hneď kúsok od zastávky. Proste, ísť do toho najväčšieho pekla. A konfrontovať svoj strach z agresívnych chlapcov na ulici. Že tam proste dokážem ísť. Len tak na pivo. Výjsť na ulicu. Ale evidentne to malo byť len lákadlo...

Nuž tak som sa vypravil do toho nonstopu a tých chlapcov tam našiel. Nuž toť pre náhodu. Náhody neexistujú. A tak som si zrovna prisadol k nim. Ako keby som si nabiehal do démonovej jaskyne. Ako poslušná a naivná korisť. A chvíľu som tam s nimi sedel. Dokonca som ich pozval na panáka. A ukázalo sa, že niesú takí ostrí jak sa zdalo. Jak hajlovali na ulici...

Medzitým som odišiel na záchod a peňaženku nechal na stole. A keď som sa vrátil, tak som ju nemohol nájsť. A chlapci boli fuč. To som bol už dosť opitý a zhulený z ganje. Takže mi začali svety splývať dohromady a nevedel som, čo sa vlastne deje. Ani neviem, prečo som nezdrhol z toho nonstopu bez platenia a nedoniesol im peniaze druhý deň.

Celú dobu som sa im snažil vysvetliť, že nemôžem nájsť svoju peňaženku. A čašníci, ako nechápavé ovce, mi opakujú, že to mám zaplatiť. Až nakoniec zavovali nejakú bezpečnostnú službu. Dvaja velkí týpci. A situácia sa opakovala. Ja som proste nemal ako zaplatiť. A oni mi jak pokazený gramofón opakujú, že to mám zaplatiť hneď teraz. V tom stave som ich vnímal snáď jak démonov. Jeden z nich začal byť agresívny a chytal ma za krk. A začal na mňa kričať.

Nuž nakoniec ma začali ťahať niekde von a ja som nechcel. Tak som sa vytrhol a začal bežať. Keď ma tu jeden na chodníku sejmul zozadu na zem a dal mi koleno na krk. Vole, pre 350 kč. Bol som krvavý. Na to prišli policajti. A tí mi veru vôbec pomohli. Další psycho.

Tí ma mali na háku ešte viac. Pomáhať a chrániť. Česť všetkým dobrý policajtom. Tí ma vzali do priľahlej nemocnice a dali mi putá. Putá inak bolia jak sviňa. Odierajú ruku. Keď sme boli niekde v nemocnici, tak som sa vytvrhol aj im. A oni ma tiež zložili na zem. Jak ťažkého kriminálnika. Prišli sme na pohotovosť, kde ma prinútili podpísať povolenie na rengen. A potom ma lekár vyspovedával. Ten bol trošku rozumnejší. Zľutoval sa nado mnou. A poručil, nech mi zložia putá.

Potom ma policajti vzali niekde na stanicu, kde ma držali v cele. Neviem, či som bol v polospánku. Bol som napol v nejakom pekelnom svete. A ráno o šiestej ma pustili. Kľúče som nemal, tie mi zkonfiškovali ešte v nonstope. Takže som sa len v beznádeji postavil pod okno svojho bytu a tam v duši vyslovil prianie. Aké by to asi teraz mohlo byť, keby som bol v teple mojej izby?? So všetkými svojimi vecami?? .. Miesto toho stojím tuto vonku. V šoku. Strachu. Beznádeji. Krvavý. Bez domova. Sám.

Jediné, čo mi napadlo bolo, ísť ráno do práce a tam požiadať o pomoc. Prišiel som na vrátnicu v banke o siedmej, krvavý a v plači. A tam si dal zavolať manažerku. V práci samozrejme všetci v šoku :))) .. Až ma potom kolegyňa, s ktorou som sa nikdy moc nebavil zaviezla do dalšej nemocnice. Tam som vypálil 1000 kč za ošetrenie. A obviazali ma.

Ten deň mi prišiel telefonát z fízlovskej stanice. Príď podať výpoveď - vysvetlenie včerajšej noci. Bol som posadnutý strachom až za ušami. Bál som sa všetkého, najviac policajtov. Nuž aj taký môže byť život...

A epizóda mala ešte priniesť dohru. Za dva mesiace mi prišlo predvolanie na priestupkový úrad. Strašne som sa vyľakal. A vravím si - tvl - ja som bol poškodený a nie tí psychopati. Nuž, vzhľadom na to, že som nepodal trestné oznámenie na ochrankárov - tak ma oni napráskali a dostal som priestupkové oznámenie.

Hneď som volal kámošovi právnikovi a ten vraví, že tam mám prísť, za tie dva mesiace a všetko si nechať nafotiť a skopírovať.

Medzitým som si však musel dokázať jednu vec. Pozrieť sa strachu priamo do očí. A teraz. Za horúca! Inak ma bude mučiť naveky. Musel som proste prísť do toho nonstopu cez biely deň. Sám. Proste vstúpiť do tejto diablovej nory. Na miesto môjho pekelného strachu. Bolo to dva dni po incidente.

Tak stojím na chodníku a asi hodinu mobilizujem odvahu. Ale nakoniec sa odhodlávam. A keď som tam vstúpil, tak už bolo všetko inak. Jak keby sa o búrke ani nechyrovalo. Len snáď to, že čašníčka z tej noci podala výpoveď... Bohvie, čo sa s ňou stalo. Ale bolo to pre mňa dôležité. Tak ako nás raz učil Čmolík. So strachom je to tak - buď nasleduje prielom, alebo paralýza... Nič medzitým.

Nuž a priestupok, ako mi bolo vysvetlené, je zápisnica ktorá sa hodí do šuplíku a za päť rokov sa skartuje. Ochrankári ma obvinili, že som jedného kopol do kolena. Keď som však ja prechádzal videový záznam, tak bolo jasné, že ochrankári sú agresívni. A tiež som tam videl, že mi tí hajlujúci chlapci čórli peňaženku. Úradník mi však narovinu zaklamal, že cd-čko nefunguje. Ale funguje chlape. Nuž ale, hádaj sa s ním...

Kámoš právnik mi to vysvetluje nasledovne: Buď sa budeš hádať a stráviš x hodín dohadovaním sa o vine a nevine. Alebo to tvoje ego oželie, zaplatíš 500 kč, hodíš to zahlavu a budeš si užívať života. A tak som aj spravil. Vinu som priznal a peňáze zaplatil.

S odstupom času vidím pozitívny prínos tejto epizódy. Asi som si ju privolal. Aby som mal túto spomienku zapísanú hlboko v sebe. Aby som videl, kam vedie cesta na dne pohára...

Od tejto udalosti som sa ešte viac krát opil. Ale vždy som si dával velký pozor. Niečo už bolo proste inak. Síce som sa nechal zviesť. Ale ako sa hovorí - neopúšťal som sa. Už som si nezakrýval oči a nehádzal sa dobrovolne do démonovho kotla. A jeho moc na mňa pomaly začala oslabovať. A pomaly sa začal vytrácať...

Dalším silným zážitkom, ktorý bol predzvesťou konca mojej alkoholovej kariéry bol šamanský tabak. Mapacho. Bolo to pri príležitosti môjho prvého stretnutia s Ayahuaskou. Ten tretí deň. Vypil som šálok tekutého amazonského tabaku -- http://tigrieocko.blogspot.cz/2015/10/ceremoni-s-ayahuscou-tabakom-mapacho.html

Sprvu som mal pocit, že sa nič diať nebude. O pol tretej ráno to však na mňa prišlo. Prišiel na mňa sám dedek tabak. Exorcista z ríše duchov. A mal som pocit, že ma neviditelná ruka boxuje do brucha. Že mi zviera črevá, pečeň a chce ma zabiť. Alebo ešte lepšie, aby som len navždy trpel. Aby som to videl... aby som to vedel... cítil... Ako som si tolkokrát, prechlastanými nocami ubližoval. Ako som do seba lial litre alkoholu a týral svoje telo. A bolo mi to lúto. Veď, prečo si tak ubližujem? Moje telo je predsa jediné, čo mám. Moje telo je chrám, v ktorom bývam. A ja ho nemám rád... :(

Potreboval som tento zážitok. Aj tu epizódu s ochrankármi. Je to niečo, čo som si prisnil, aby som si zapísal do tela, že v alkohole nie je žiadna spása. Len zatratenie.

A ako to mám dnes? ... Dnes chápem jeho silu a rešpektujem ju. Naposledy som sa nedopatrením opil pred pol rokom. A v tejto fáze môjho vývoja to je tak, že som opitý po dvoch pivách. A keď sa náhodou opijem, tak do mňa vojde armáda démonov. Ten druhý deň som suchý a cítim ich prezenciu. V sebe. Už to nezvládam. V hlave mám silné asociácie, ktoré ma od toho odhovárajú.

Rád si dám niekedy sklenku hutného červeného vína. Ako Cabernet Sauvignon. Alebo jedno pivo. To áno. A tiež sa nesnažím moralizovať, či je to dobré alebo zlé. Skôr to beriem také, ako to je. Z nadhľadu. Viem, čo mi to prináša a viem, čo mi to môže zobrať. Viem, čo cítim. Viem ako sa cítim. Viem, čo bude nasledovať. A vždy sa pýtam sám seba: Čo mi vlastne chýba, že sa chcem vrhať do náruče tejto pekelnej bytosti...???

Alkohol je ako oheň. Ak máte železné sebaovládanie, tak je dobrý sluha. Ak však podľahnete jeho zvodom, za ilúziou niečoho lepšieho, tak je velmi bezohľadný pán. Nenadarmo ho indiáni častovali slovami ohnivá voda...