...a ja stopujem v okolí nočného táboriska a nikto nezastavuje. Akceptujem teda realitu a začínam kráčať vpred do hustej hmly. Neskôr sa šťastie obracia, a berie ma pán, bývalý pošťák, až do Frangy. Tam obratom chytám sympa pani s dieťaťom a vystupujem v Seysseli. Taká malá ďúrka je to. Chvíľu sa motám na miestnom trhu a mierim do prvého baru. Tuto. Hneď... Je čas na oddych...
Už pri vstupe do tejto mini aglomerácie naberám pocitu, že francúzi sú nam kultúrne oveľa bližší. Než bavoráci či švajčiari. Všetko je také viac lážo-plážo. A tiež ten ľahký kŕč v tvári. Jak pražák v pondelok ráno o siedmej v metre. Nasraný a nevie prečo :) Asi to bude tými vojnami a revolúciami. Eckhart Tolle vo svojej novej knižke píše o kolektívnom emocionálnom tele. Ktoré sa dedí. Je mi na týchto francúzoch niečo veľmi známe..
Vchádzam dnu a atmosféra podniku je niekde medzi krčmou a kaviarňou. A miestny ľud sa tu nalieva vínom. Nuž. Francúzi. Ja si dávam luxusné capuccino a trošku energizujem môj ninja mobil. Obrazovky hrajú, ľudia vo veselej vrave... A ako tam len tak sedím a prijímam presladenosť nápoja, tak ma oslovujú staršie pani u vedlajšieho stolu. A pýtajú sa ma, že čo tu robím. Odkiaľ som?... Oprašujem moju francúžštinu a kúzlim vcelku súvislé vety. Vravím, že som na ceste. Na ceste za niečím. Ani neviem čím... Proste na mojej osobnej ceste. Tak mi popriali všetko dobré. Milé to od nich :)
Nechce sa mi z tohto teplučka von, ale je čas. Nakúpiť. Vravím si - budem žiť hojne. Ale so zreteľom nielen na môj jazyk, ale aj na moje telo. Nič si neodopierať, ale tiež sledovať signály tela, či ho neubíjam niečim ultra nezdravým.
Po nákupe prechádzam cez most k rieke. Rhône. A sadám si. V momente. Zastavujem sa. Je to taká zmrholená romantika. A vôbec, celá táto napol fantaziná cesta. Ako zo sna. Najkrajšie príbehy sú tie, ktoré sa nám dejú každý deň. Možno to znie ako klišé. Ale ja som už videl doslova tony amerických filmov. A nejde snáď už nič dalšie ani vymyslieť. Ohromné kulisy a efekty. To ma už tak nebere... Na druhú stranu tieto bežné veci. Kúzelné maličkosti každého dňa. Magické okamihy, ktoré sú stále s nami. Ak si ich všimene. A oceníme...
Potom prášim tesne za mesto a stopujem do Belley. Dlhšie nič a zastavuje mi "najväčší týpek na svete" :) Dredatý, a len čo otvoril dvere, tak sa na mňa skoro vysypal bordel z auta. Sáčky, obaly a flaše od pív až do výšky kolien. :) Ale čo, nesúdim ho. Som vďačný za všetko a on ma vezie dve dediny a pri výstupe mi ešte dáva dve flaše Heinekenu. :) Cool. Proste super chalan. Chcel som stopovať ďalej, ale slniečko začína super hriať. A cítim nutkanie, len tak ísť na lúku poblíž, ľahnúť si a popíjať pivo, čo som práve dostal. Život je super. Je o chvíľkach, o užití si toho, čo nám život práve prináša...
Vyzerá to tak, že vďačnosť je jedna z hlavných lekcií mojej ceste. Za všetko. Za úplne všetko, čo v mojom živote je. Aj za chvíle ťažké. Alebo - výzvy. Za všetko, čo sa deje. Aj keď to nie je vždy ľahké. Je to spôsob, akým žiť. A jediný spôsob, akým priťahovať veci do života. Sklenica je poloprázdna, alebo poloplná. Je to o spôsobe nazerania na svet.
Dá sa vysloviť ďakujem a potom žiť v tomto stave prijímania. Prijímania všetkého. Prijímania lásky. Ale nie romantickej. Ale lásky ako života. Všetkého. Proste prijímanie bytia ako takého... Alebo - brániť sa a vidieť všade peklo.
Takže, keď prichádza blaho, tak prijímaj... A keď prichádza výzva, tak povstaň ako drak...
Potom zase stopujem a zastavuje mi elektrikár s koníčkom v predaji áut. Haluzný chalan. Trošku s ním praktizujem francúžštinu. Chce to proste rozprávať a rozprávať. Ten ma berie dobrý kus ďalej. Až som skoro dostal strach, že budem v cieli príliš rýchlo :) Vyhadzuje ma a ja beriem pešky pár kilometrov smerom na Les Abrets. A tam už hľadám miesto na spanie.
S blížiacou sa tmou začínam trošku stresovať. Ale v momente, keď opúšťam obavy, nachádzam super miesto. Na noc. Dnes je všetko super. Aj tma. Dnes je to fakt exkluzívne. Na začiatku som sa trošku bál tejto lokácie. Toho ticha. A žblnkajúcej vody. Ako keby ku mne hovorila. Ako keby ma chcela vziať niekde ďalej. Nikdy nezabudnem na Castanedove príhody o tečúcej vode. Ako keby nás stále volala a zvádzala. Ako keby bola bránou do iného sveta...
Sedím v dverách stanu a mám výhľad na celé údolíčko. Na potôčik. Je tu trošku vlhkejšie. A preto mám nazbieraných hojne papradí pod stanom. A takto sa mi to páči. Predstavujem si dom s výhľadom na vodu. Proste idyla...
Vždy sa rastlinám ospravedlňujem, keď ich trhám. A ďakujem im. Až mám často pocit viny. Ako keby som mal obavu zanechať stopu vo svete. Ak však raz zomriem ja, tak moje telo bude ich potravou. Alebo pôjdem z tohoto sveta ako šamani a duchovní majstri. Zhorím vnútorným ohňom...
Premýšľal som nad vinou. Nad touto velmi ťaživou emóciou. Že sa niekedy bojím byť a žiť v plnej kráse, v plnej paráde. Aby mi niekto nezávidel moje šťastie. Že sa bojím byť fakt dobrý, šťastný a úspešný. Že sa bojím si skutočne veriť. A prijímať to najlepšie. A tiež vina v oblasti lásky. Že nemôžem byť milovaný, len preto, že som. Že si to musím zaslúžiť...
Trošku cvičím wydu a potom papám. Absolútna hojnosť. To sa dá aj za pár euro. Sviečka, vďačnosť, pivec. Proste hody.
Ďalej premýšľam o zime. Ktorá ma často v stane trápi. Premýšľam nad mačkami. Nad yin a yang dynamikou. Nad pozitivitou a negativitou. Nad zlom a dobrom... Nikdy by som nevedel, čo to teplo je. Keby som nepoznal zimu. Teplo je len moje označenie rozmedzia, v ktorom sa cítim príjemne. A zima len stupeň, keď sa celý trasiem. Len iný stupeň toho istého. Každá vec má v sebe zároveň i to, čo nie je. Lebo keby nemala. Tak by sme ju nikdy nepoznali. Pretože mi poznáme veci len v kontrastoch.... Tu neplatí logika zo školských lavíc. A alebo B. Tu platí skutočná múdrosť. A aj B zároveň. Kto chce nech si prečíta Kybalion...
...potom konzultujem mapu. Zajtra ťažím na Valence. Beaurepaire. A odtiaľ napíšem Vanille & Nicholasovi. Tak ako sme dohodnutí. A ako vraví projekcia. Tak za ďalšie dva dni budem v cieli. Budem u nich. Na konci prvej fázy. Už sa teším na oddych. Na spršky. Na všetky výdobytky civilizácie. A potom sa uvidí. Napríklad nejaké spirituálne centrum, by sa mi zahováralo. A jedna vec. Jedna vec je mi jasná. Že sa stretnem s Ayahuascou. V mieste, kde sa narodila...
A s týmito príjemnými pocitmi, zaspávam...
--
(Toto je cesta, ktorú som dnes prefičal)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára