Na svetelných tabuliach vidím cifry typu "B1, C6..." a nemecké názvy. Chvíľu pobehujem s batohom po peróne a stresujem. Náhle zľava prichádza prípoj. Je to môj...? Nevim... Do p***... V zúfalom manévre bežím k zriadencovi - Ide tento mini-vláčik na ZOB Munich???!!! - Jo, jo, jasnee... Nie som si istý, ale skáčem dnu. Jedna zastávka. Druhá zastávka. A mám silný pocit, že idem proste na druhú stranu. Nasledovaný predtuchou z predošlého dňa, že bus do Švajčiarska nestihnem. Boha. Musím vystúpiť! ...
Na peróne prebieham na druhú stranu a čakám na prípoj. Tŕpnem. Ako keby bolo 50 euro celý môj život. Konečne. Je tu vlak. Moje oči sú prilepené na hodinky. A preklínam každú pracujúcu dušu, ktorá spomalí nastupovanie do vozňa. Tu ide o každú sekundu. Voe! Dráma jak z divokého anjela.
Konečne sme došli na vysnevú zastávku. ZOB Mníchov. Ale kde sú tie autobusy??? Ty kks. To je tak, keď si niekde prvý krát... Spomínam si, že keď som prišiel prvý krát do Prahy bolo to velice podobné. Vystúpil som na hlavnom nádraží. Velké oči, ako pes ktorý čaká na jedlo. A chytal som sa slamky... Tak presne to isté mám tu. Autobusová zastávka. To áno. Ale autobusy môžu byť pol kilometra ďaleko za troma rohmi a šiestimi eskalátormi.
Nakoniec konfrontujem ľudí ponáhľajúcich sa do práce. Polovica z nich neví anglicky. Nakoniec narážam na pána. A ten mi vraví - ber tieto schody dole a potom doprava. Utekám. Dorážam na zastávku so žltými autobusmi... A... Som 8 minút neskôr :( Je to v prdeli. Proste... Ešte sa pýtam vodiča predo mnou a ten mi to bohužial potvrdzuje. Bus už odfičal...
Cítim sa porazený. Sklamaný. Naštvaný. Čo budem teraz robiť? ... Jak keby boli peniaze dôvod, kvôli ktorým musím byť násilný voči sebe. V hlave. Jak keby sa celý môj svet rozložil len preto, že mi zase nevyšiel môj plán. A rozhodil mi financie, čas a kontrolu...
Sedím tam len tak na lavičke... A v istom zmysle je v tom sloboda. Nič neviem. Nič neplánujem. Len čakám, čo sa stane... Len som...
Po chvíli zvládam svoje emócie a prichádzajú riešenia. Respektíve, akceptácia situácie. Vidím to často, aj teraz. Že je to ten najnešťasnejší život, aký môžeme prežiť, keď chceme byť neustále niekde inde, ako sme teraz. Vraví sa, že najväčšie peklo na svete je fakt, že môj život nevyšiel podľa mojich predstáv.
Z pohľadu hlbinnej psychológie je to takzvané rozštiepenie vo vnútri. Ľudia, ktorí meditujú hovoria o rozbitom zrkadli na dne duše. Na úrovni osobnosti. V našom vnútri žije niekoľko entít, niekoľko totožností, ktoré sú prejavom našej rozbitej celistvosti. Niektoré sú vedomé. Ako napríklad "ego" - personna, ktorá má vlastnosti "žiadúce a dobré" - personna ktorú ukazujeme svetu a bránime ju, keď ju niekto napadne. Ďalej potom personna "sudca" - ktorá bola trpezlivo budovaná výchovou - rodičmi, školami, zamestnávatelmi. Keď sa chováš, ako chceme a nekakáš na obrubník, tak ťa pochválime a si hodný lásky. A keď nie, tak lásky hodný niesi. Presne takto cvičíme psy. Deti. Školákov.
A takže "sudca" v nás vždy kontroluje "ego", či nevybočilo z lajny. A keď náhodou áno, tak dostane totálnu sódu. Tak je v hlave násilný konflikt. Za niečo sa obviňujeme. Máme pocit, že môžeme byť zlý na seba. Cítime sa oprávnený si nadávať, ubližovať si. Je to až komické, keď sa nad tým človek zamyslí. No a všetko toto, čo naše "ego" potlačí, pretože sa to nášmu "sudcovi" nepáči - všetko toto dá za vznik královskej entite - vo vnútri nás. Démonovi. Padlému anjelovi - "Tieňu"... Ale o tom niekedy na budúce...
Takže, čo iné mi ostaváva? ... Stráviť celý deň v Mníchove. Možno, keby som stále neskrblil peniaze, tak by táto situácia vôbec nebolo taká čierna, ako ju vidím teraz. Na druhú stranu, v tomto meste som ešte nebol...
Ako sedím na lavičke, tak sa pripojujem na internet jedného autobusu, ktorý sa už 15 minút chystá na odchod :) Ale ešte tu stojí. A ja hneď bookujem a platím lístok na druhý deň do Švajčiarska na presne ten istý čas ráno - 6:18.
Inak, Mníchov je hlavné mesto Bavorska. Najväčšie. Je to taká jemne väčšia Praha - 1,4 milióna ľudí. Prechádzam sa po centre a nevidím velký rozdiel medzi tým, ako žijú ľudia v Prahe a ako tu. Budovy, kancelárie, obchody a pamiatky. A všade velký zhon. Určite to má svoje kúzlo. Mestskému života som sa však chcel v tejto fázi vyhnúť. Pripomína mi to všetko, od čoho som ušiel.
Tak čo teda dnes? ... Len tak bezdôvodne sa courám centrom a pozorujem rýchly život naokolo. Som velmi prekvapený, koľko ľudí tu jazdí na bicykloch. A tie cyklotrasy, do akej miery sú rozvinuté. Súčasťou každého chodníka je vždy cyklo-cesta. A na nej skutočne pendluje X cyklistov. Neraz na mňa trúbia a kričia, pretože na tom vôbec niesom zvyknutý :)
Po krátkej prechádzke mestom mierim späť k autobusovej stanici. A tu sa mi ponúka zaujímavý pohľad. Pri veľkých železných schodoch postáva a pravdepodobne aj býva väčšia skupinka počerných mužov. Vyzerajú ako arabi. Že by to boli tí bájni utečenci? Ktorých sa všetci tak boja a nikto ich ešte nevidel? Vyzerá to tak, že tam už sú nejakú dobu, majú tam spacáky. Prechádzam okolo nich a študujem jeden spacák. Je to letný spacák. Do + 10 stupňov. Tak to vás úprimne ľutujem. Viem aká zima v noci úraduje. A ešte spať na betóne len s dekou pod tým tenkým spacákom. To je velmi smutná výhliadka. Uprostred ich improvizovanej bázy je nejaká novinárska maringotka. Neviem, či ich má monitorovať??? Mám z toho všetkého zvláštny pocit.
No nič. vychádzam hore po schodoch do obchodnej pasáže a vyberám si thajskú reštauráciu. Jedlo je skutočne delikátne. Nejak som mal v polievke prepašovaný kúsok kuraťa. A tak po velmi dlhom čase som jedol mäso. V zdraví som to prežil :) A po obede... Čo robiť? Celý deň? Možno keby som nemal tento gigantický batoh, tak by som aspoň balil holky, alebo čo :) ... Potulujem sa teda mestom a nechcem zachádzať moc ďaleko od stanice, aby som sa náhodou nestratil. Sadám si v blízkom parku na lavičke a kukám. Do blba. Na ľudí. Na deti, ako sa hrajú. A premýšlam nad tým, akí asi budú ľudia v džungli. Ako sa budú chovať. Aké jedlo budú mať...
Pomaličky sa približuje večer a ja som znudený jak sviňa. Len čakám. Premýšľam, prečo sa mi to vlastne stalo. To zdržanie. A možno práve preto, aby som videl to, od čoho som utiekol. Aby som videl odraz toho, čo sa mi tak nepáčilo. Vraciam sa späť do centra a nachádzam 100% veganské mini-bistro na arabský spôsob. Dal som si tam doner so seitanom. Seitan je čistý pšeničný lepok. Má podobnú štruktúru ako mäso. Musím povedať, že to bolo fakt super. Asi to nebude to najzdravšie z vegánskej kuchyne, ale bolo to fakt vynikajúce. Verím, že ani mäsožravcovi by tam mäso vôbec nechýbalo.
Pri jedle mi napadá kopa inšpiratívnych myšlienok. Napríklad, že by som chcel ísť do Portugalska - do sebestačnej komunity. A ako som počul, v Portugalsku je jedna z najväčších. A tiež možno do karibiku, kde by som robil v plážovom bare. To by ma velmi lákalo. Surfovať, baliť ženy a nalievať drinky :)
Pomaly opúšťam bistro a zisťujem, že dnes som toho skutočne hodne zjedol. A miešal som. Asi 3 čokolády, 2 kapučína, koblihy, bonbonieru, dalšie nápoje, thajský obed, vegánsky doner. Po tejto epizóde ma však čakajú zase lesy. Kde sa trošku vyčistím. Oddýchnem si. Tak hádam to tak bude. Lebo hovorím si to často a potom je z toho najväčšia dráma :DD
Je 22:00 a ja čakám ešte 8 hodín. Autobus mi ide až o 6:18. Začínam byť unavený a nasledovný plán je dosť zúfalý. Byť hore celú noc a nezaspať odchod autobusu! Zima a únava naberajú na grádoch a ja neviem, čo by som robil. Určite nemôžem zaspať!
O polnoci zatvárajú všetky kaviarne na vlakovej aj autobusovej stanici. Je to hrôza. Musím sa niekde zohriať! Nachádzam v podchode Mcdonald - ten je vďaka bohu non-stop. Sedím, čakám, čítam. Píšem si do denníku. Sledujem ľudí. Dnes je piatok a vela mládeže je vonku. Chlastajú. A po uliciach a podchodoch sa pohybuje vela vierohodných postavičiek. Niektorí sú úplne na mol. V mekáči si oproti mne sadajú traja chalani. Sú opití a jeden so mnou začne "dobrácky" komunikovať. Po chvíle mi začína liezť totálne na nervy, že ma stále s niečím otravuje. Stále na mňa niečo skúša. Nevim, čo robiť. Nie je moc kam odísť a mekáč je snáď jediné miesto, kde môžem v tomto meste práve teraz byť...
Potichu vyslovujem formulku - "Uña de gato". A ani nie za 2 sekundy, chalan padá jak vrece zemákov aj zo stoličkou na zem. Rachot v celom mekáči. Všetci ľudia oči... Ono to funguje! :) Jeho kámoši ho zdvíhajú a chalan sa nervózne usmieva. A evidentne ho chuť predvádzať sa prešla, lebo mi už dáva pokoj. Konečnee :)
"Uña de gato" znamená v preklade "mačací pazúr". V španielčine druhým menom tiež Vilcacorra. Jedná sa o kôru z amazónskeho stromu, ktorá ma vela liečivých účinkov. Hovorí sa, že má esenciu mačacieho pazúru, pretože dokáže z človeka vytiahnuť aj tie najhoršie nečistoty. A ja som ju často pijával. Ako môjho rastlinného spojenca. A predstavujem si ju ako málu mačku, ktorá mi prišla pomôcť. A tiež niekedy, kde si neviem rady, tak ju zavolám. Mačku. Magického tvora. Vraví, sa že tieto zvieratá sú jednou nohou v inom svete. Dokážu pretvárať negatívnu enegiu na pozitívnu a opačne.
Takže niekedy jej meno vyslovím. Len vydám zámer. Že chcem pomoc. A potom čakám. A často sa niečo stane. Buď dostanem nejakú odpoveď. Alebo ma napadne myšlienka. Alebo sa niečo stane vo fyzickom svete. Často je to nepatrné, ale velmi silné.
V mekáči trávim svoje posledné hodiny. Sú 4 hodiny ráno a ja som úplne mŕtvy. Zaspávam po sediačky. Nemôžem tu zaspať, lebo ma niekto okradne! Napadá mi. Musím vstať, musím chodiť! Rozhodol som sa, že posledné dve hodiny budem pendlovať okolo stanice. Nemám inú možnosť. Proste potrebujem energiu, udržať sa bdelý...
Je päť hodín. Jedna hodinu aj štvrť do odchodu busu. A situácia je tak kritická, že normálne zaspávam nielen po stojačky, ale aj počas chôdze. Už fakt niet kam ďalej. Som v kúte. Už naozaj neviem, čo robiť. Našťastie ma napadá vyslobodzujúce riešenie. Niečo zjesť. Ale nie prázdne kalórie ako múka alebo sladkosti. To by som zaspal ešte skôr. Ale niečo, čo mi energiu skutočne dodá. Zelený šalát. Chren. Voda. Figy. To je pár vecí, ktoré mám v batohu. Ládujem to do seba a cítim sa lepšie.
Šesť hodín... Šesť osemnásť... Vyslobodenie... Prichádza autobus a ja nastupujem. Nastavujem si budík na dobu príchodu do švajčiarskeho Solothurnu. Vydychujem si. A netreba mi vela. V momente zaspávam na sedadle...
--
(Toto je cesta, ktorú som ráno vlakom precestoval)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára