Ešte pár hodín v buse. Konečne vystupujem v Zürichu. Tu ma čaká prestup na vlak do Solothurnu. Na stanici ma zastavujú mladé sympatické dievčatá. Vyťahujú papier a kladú mi otázky. Vraj výzkum do školy. Jednou otázkou ma celkom rozhodili. Otázka o láske... Nuž, a tá slečna v strede je velice šikovná... Malá slečna... By som hneď po nej skočil :) Myslím, že som sa páčil aj ja jej. No nic. Deme dál. Žiadne happy endy bohužial. Za chvíľu mi prichádza vlak...:(
Inak, hovorí sa tu troma úradnými jazykmi. Po nemecky, francúzsky a taliansky. Z čoho francúžštinu tak trochu ovládam. A je možné platiť eurami. Všade. Vydávajú teda v švajčiarskych frankoch. Kurz počítajú z hlavy. Je skora jedna k jednej.
Vo vlaku prehodnocujem logistickú situáciu s jedlom. No, skúsim žiť nasledujúcih pár dní zo zásob. Stejne potrebujem jemný detox po tom čokoládovom dni v Mníchove. Skôr teda cukrovom dni. Je to droga jak sviňa. A tiež mám z toho dosť intenzívne výčitky svedomia - koľko peňazí som v tom Mníchove minul???! Vrátane peňazí za prvý neúspešný lístok. Len v Mníchove som nechal 35 euro za jedlo. Ty voe... Rád by som sa zbavil - toho - neustále hlodajúceho červa v hlave, ktorý ma tak mučí. O peniazoch. O škrtení. Stále... Veď predsa, po 11 dňoch putovania si to zaslúžim, ne..? :)
Vlak práve prifrčal do mojej destinácie. Solothurn. Vystupujem a ocitám sa na totálnom vidieku. Skoro jak na Slovensku. Horský vzduch ma preberá z únavy. Zo severnej aj južnej strany lemujú krajinu obrovitánske hory. Ešte som také nevidel. Tie na juhu sú zahalené v hustej hmle. Je tu fakt krásne. Úplne ako v reklamách na čokoládu Milku. Horské stráne s výrazne zelenou trávou. Výhľad do šírej dialky. Prosto, krása. Vravím si: tu by nebolo odvecia sa niekedy vrátiť. Len tak sa túľať krajinou a užívať si prírody.
Vyhadzujem batoh na chrbát a začínam tlapkať. Pešky prechádzam pár dedín a zastavujem sa v lokálnych obchodoch. Ceny sú skoro dvakrát také ako v Nemecku. A ľudia tu hovoria velmi čudnou zlátaninou nemčiny a francúžštiny. V Nemecku som sa trápil a tu, tu už absolútne nič ...:)
Vidím to tak - že toto je taženie na záver prvej fázy mojej cesty. Snáď by sa dal pokoriť Švajc za 6 dní. Ale žiadny stres. Nie je to závod. Poďme si to užívať! ... Únava začína preberať kontrolu a ja si nachádzam táborisko blízo cesty. Dve hodiny pred zotmením. Áno, je potreba oddychu.
Už dvakrát som počul ľudí štebotať neďaleko. A trošku som tŕpol :) Ale čo. Na druhú stranu - Veď ja len spím a nikomu neubližujem. Občas odtrhnem nejakú vetvičku. Hlavne sa však snažím nájsť ihličie ktoré je pohádzané po zemi. Som predsa slobodný človek. Slobodný človek tejto zeme. Napadlo mi síce, pýtať sa sedlákov, či môžem prespať na ich pozemku. Ale rýchlo som to zavrhol. Som slobodná duša a budem si robiť čo chcem!
A tento večer, po ukľudnení tela i mysle, uprostred švajčiarskeho vidieku, zaspávam...
--
(Toto je cesta, ktorú som busom, vlakom a pešky urazil)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára