Už dlhšie cítim, že musím odísť niekam preč. Byť len sám so sebou, bez monitorov, bez utekania, bez názorov ľudí o tom, ako sa má žiť. Bez minulosti a budúcnosti. Bez plánov, bez starostí o peniaze. Cítim to v sebe ako dieru. A kedykoľvek na to pomyslím, tak ma to vezme hlboko. Z racionálneho hladiska bolo vždy - "počkaj ešte" - "ešte nie" - "najprv postav byznys a zarob peniaze a potom cestuj" - "ešte sa nauč toto a toto, zvládni toto a toto a potom..." - "v zime bude von fakt kosa, ako to prežiješ?" - "zamrzneš niekde uprostred lesa" - "a čo moje sny o byznyse? - o grandiozite? - háreme a perfektonom živote?" - "a čo všetky očakávania - mňa, mojich rodičov ?"
Je to jedno, už sa nedá inak. Najprv som sa rozhodol, že zimu strávim tu a budem budovať byznys. Rozhodnutie z hlavy. Potom stačila jedna vyhrotenejšia situácia a myšlienka na odchod ma penetrovala ako diera. Už si nejde klamať, že sa mi takto páči žiť ako žijem. Život v meste. Cítim sa sám. Mám pocit, že nemám kamarátov. Nebaví ma čo robím, na čom pracujem. Nebaví ma ten spôsob. Život v meste. Samé autá, stále niekde utekám, stále žijem pre budúcnosť - až raz - stále sa niečo učiť a zlepšovať, dosahovať veci a potom mi uniká celá cesta. Celý pôžitok žitia. Potom nemám rád svoj život. Nemám rád moment. Neznášam ho a stále chcem byť niekým iným. Už nevládzem, už to tak nejde ďalej.
Toľko ľudí, vecí, kariér, prác a podnikateľských nápadov som pustil - od mojej ceremónie s Ayahuaskou pred dvoma rokmi. Mám pocit, že na čo šáhnem, to sa mi rozspyáva pod rukami. Respektíve na čo šáhnem rozhodnutím z hlavy, tak to sa mi rozsype jak domček z karát. Nefunguje to, princípy mágie mi nefungujú, vizualizácia, túžba. Nefunguje mi vedomé tvorenie života. Viem prečo. Pretože moje srdce je smutné. Pretože túžba a chcenie je niečo iné. Pretože robím veci pre peniaze. Pretože necítim skutočnú radosť zo života. Až na výnimky.
A tak to má byť, necítim tú túžbu robiť veci. Neviem ani kde sú moje spriaznené duše. Kde je môj "kmeň". Opustil som prácu v banke a potom skúšal x dalších prác a všade som odišiel. Nič ma nebaví. A byznys? Necítim tú túžbu skutočne to rozbehnúť dokázať to, necítim ten drive. Idem preč.
Môj starý život zomiera, krok po kroku, púšťam kontrolu. A vidím, čím dalej tým viac, kedy žijem z hlavy. A je to často, keď žijem z hlavy. Keď si niečo vyumelkujem v hlave a potom za tým bežím ako splašený pes. A nie je to pravé. Chcem pustiť, kontrolu, absolútne. A nájsť cestu srdca. A preto idem preč.
Idem smerom do Španielska, Gibraltaru. Asi pešo a budem spať von v spacáku a uvidíme, kam ma cesta zavedie. Možno pôjdem niekomu pomáhať na farmu, alebo spirituálneho centra. Možno sa preplavím cez atlantik do karibiku a potom južnej ameriky. Možno zamrznem 2 hodiny od Prahy. Všetko je možné. Je to prvý krát v živote, keď to vidím, že cesta, táto cesta, je pre mňa dôležitejšia ako ciel. Nechcem plánovať. Aj keď teraz musím, respektíve pripravujem sa na zimu, na prežitie. Ale potom nechcem, chcem len byť, ako dieťa, ako primárny človek. A spať so stromami, žiť bez počítača, bez obrazoviek, žiť bez očakávaní. Chcem byť sám sebou, už nechcem byť nejaký a niekto iný. Už viac nechcem byť dokonalý a všestranný. Chcem vidieť ten neporiadok, všetky tie konflitky v mojej hlave, ktoré nazývam osobnosťou. Chcem vidiet všetkú tú minulosť v mojej hlave. Chcem vidieť všetky tie očakávania budúcnosti a sen o dokonalom mužovi, ktorý mi šrotuje v hlave.
Chcem to všetko vidieť a odpustiť si, vzdať sa tomu, vzdať sa momentu. Môj starý život zomiera. Nigredo - horenie osobnosti. A musím ísť sám, na dobrodružstvo. A trochu sa bojím, neviem, čo bude. Neviem, ako prežijem. Ale niekde v hĺbke si verím. A bude to reset, opustenie, toho, čo som si myslel, že som. A musí to byť, práve teraz a nikdy inokedy. Pred 2 rokmi som nebol pripravený, ale teraz som. Teraz to zvládnem.
Musím to byť teraz a musím konfrontovať všetko - môj najväčší strach, ktorý teraz vnímam - strach ako prežijem, ako s peniazmi, čo bude - ako to, že som všetko zahodil? Zahodil sny a kariéry? Musí to byť teraz. Už si viac nemôžem klamať, že ma baví žiť tak, ako žijem. Už si viac nemôžem klamať, že to raz spravím a potom sa vždy niečo nájde a nikdy to nespravím. Na smrteľnej posteli by som to ľutoval. Ľutoval by som, že som nešiel za svojim srdcom. Zamotať sa do vecí a nikdy nespraviť to, čo cítim, že mám spraviť. Už viac nejde robiť kompromisy na moju dušu. Nejde žiť na pol. Nejde sedieť na dvoch stoličkách. Nejde jazdiť na dvoch koňoch. Je čas byť absolútne úprimný k sebe. A spraviť to, čo skutočne chcem spraviť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára