Strach je velký učitel.

Už od malička bolo v mojom živote obrovské množstvo strachu. Ani neviem kde a kedy to začalo, možno už v maminom bruchu. Keď som bol malý, tak som sa počurával v noci. Pomočoval som sa asi do nejakých 12tich rokov. Bol to výsledok nedôvery v seba a veľkého strachu.

Neskôr som nadobúdal pocit, že musím so strachom bojovať - že sa musím nebáť, nebyť zbabelý. A tak sa objavil zase strach zo strachu. Strach z toho, aby som sa nebál. A je to ako taká veľká slučka, ktorú tvorím, existuje jedine vtedy, keď jej dávam energiu.

Asi pred rokom som bol na holotropnom dýchaní a bola tam jedna slečna, ktorá mi robila "anjela" ("anjel" je osoba, ktorá sa o Vás stará, keď dýchate a ponárate sa do seba). A tá, pri konečnom zdielaní v kruhu povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem - "... a potom som si uvedomila, že nemusím bojovať". Vtedy sa vo mne niečo preplo, ako keby všetok ten boj bol naozaj len môj výber. Len moje rozhodnutie, či mám moc ja, alebo ju odovzdám niečomu dalšiemu. Vtedy mi ťuklo, že všetky konflikty vytvárame a vydržiavame my sami. Pretože si myslíme, že ich potrebujeme. Evidentne nám asi niečo musia prinášať, inak by sme sa ich velmi rýchlo vzdali. Po tomto sa môj prístup zmenil.

Ďalej som chcem vidieť a konfrontovať absolútne všetok môj strach. A tam zase vznikol strach, aby som videl všetok môj strach. Aby som bol dokonale čistou bytosťou bezo strachu. Ani toto však nefunguje.

Keď som pred pol rokom húlil viac Mary Jane (ktorá mi všetky strachy vyženie pred oči), tak v jeden moment som mal pocit, že za mnou prišiel čierny škriatok. Malá entita a spýtal sa ma: (počul som ho v mojej hlave) - "Bojíš sa?". Takým tým nevinným, priamočiarim, prepichavo navádzajúcim tónom. A videl som, že takto všetko strach začína, nejde o to, ako by som odpovedal. Len samotný fakt, že sa začnem vôbec zaoberať touto myšlienkou a premýšľať nad odpoveďou mi nasadí chrobáka do hlavy a samotný strach vyvoláva. A keď zapojím racio: "čo by", "keby", "čo ak" tak v tomto momente sa dostávam hlbšie a hlbšie do jamy strachu. Vtedy som videl, že strach závisí len a len na mne.

Následne, keď som podstúpil "pilotný šamanský rituál - zakopanie do zeme na 1 hodinu" tak som zistil, že strach je primárne na telesnej rovine. Telo spanikári:  prejaví sa to zrýchleným dýchaním a fyzickými sťahmi tela. Následne myseľ, ktorá nevie, čo sa deje začne hľadať vysvetlenia, pretože nedokáže prijať stav neistoty, neuchopiteľnosti a neznáma. Chce všade vidieť, všetko poznať, o všetkom vedieť a všetko kontrolovať. Čiže myseľ začne eskalovať tento fyzický impulz a tým strach budujem viac a viac.

A teraz prichádzam k tomu, že nejde o to nemať strach. Ide o to, že keď strach príde, tak ho rozpoznať - len taký, aký je naozaj. Prijať ho a prijať seba - že je to v poriadku, keď pociťujem strach. A pozerať na strach ako na učiteľa, ktorý mi ukazuje smer, kde môžem v sebe niečo objaviť. Strach je len ilúziou, mojou predstavou o niečom a zakrýva mi pravú podstatu veci. Strach je ako tma, ako nepoznané, neobjavené. A teda práve preto sa za ním niečo nové skrýva. Navádza ma na nové možnosti vo mne, na príležitosti ako sa zväčšiť, vyliečiť a získať stratenú energiu. Je to len akási potencionálna diera vo mne, je to učiteľ a brána do nového dobrodružstva.