Od rána nejem. Cítim to tak, že sa chcem postiť. Dnes, celý deň. Aby som si zajtra mohol užiť. Všetky tie nepreberné chute tohto sveta. A tiež kvôli pokore. A inšpirácii. Najlepšie nápady mi vždy prichádzajú, keď sa postím.
Batoh na chrbte sa otriasa, tak ako vyberám serpetíny Ardeshu. Doslova míľovými krokmi. Som jak posadnutý. Už len dosiahnuť ten ciel. Už tam len byť. Jak keby to bol závod. Tá stará pesnička :) .. Všetky tie ciele, všetky tie plány a vlastne všetky tie utrpenia si robíme sami. Až tam budem... Až tam prídem... Až to budem mať... Až potom, budem šťastný!! ... Nie, nie, nie... správna formulácia je, až tam budem, tak až potom SI DOVOLÍM BYŤ šťastný... Takže - som to ja, kto sa vlastne robí nešťastným ??? :) :)
Ale je to asi tá radosť. Že už absolútne nepochybujem, že sa do toho svojho ciela dostanem. A začína mi skutočne prichádzať. Že dokážem čokolvek. Doslova čokolvek. Čo si kedy v srdci umienim. Aký môže byť človek silný a rozhodný, keď si verí...?!!
Kilometre sa mi strácajú za chrbtom a ja míňam v podstate ten istý obrázok. Farma či rezidencia. S autami a zvieratmi. S vínom aj bez vína. Tu a tam ľudia opravujú ploty. Pília stromy. Opravujú cestu. Žijú takým priamym spôsobom života.
Predo mnou sa týči malý vyvýšený kostolík v zátačke. A tabula to potvrdzuje. Lamastre. Konečne! Som tu. Bez pochyby!
Slnko si stojí najvyššie a ja nabudený vbieham do mesta. Na inšpekciu. Chcem vedieť všetko. Kde je naše zajtrajšie randez-vous. Miesto stretnutia. A nachádzam ho - ten správny kostol. Protestantský.
Ale teraz to, pre môj jazyk najdôležitejšie. Prichádzam na malé námestíčko. A zkraja nachádzam dve patisérie. Krása. A hneď vedľa nich je Chocolateur. Alebo pán, ktorý robí s čokoládou. Myslím, že je to jasné, kde ma zajtra nájdete :)
Situácia je zmapovaná a prichádza čas na táborisko. Musím sa poriadne zotaviť. Len postavím stan a už budem iba odpočívať. Zachádzam teda kúsok späť za mestečko. A z ľavej strany cesty to beriem hore strmým vrchom. Chvíľu tam pobehujem hore-dole. Až som nakoniec spokojný. So svojou skrýšou, ohradenou tŕňami. Je ešte vela hodín do tmy a tak tam teda bezcielne sedím. Konečne.
Vyťahujem trávu, čo mi včera dal týpek a trošku húlim. Ale mám rešpekt a dokonca až strach. Aby ma niekde nezaviedla do svojho sveta. Musím spraviť rázne rozhodnutie. Musím to useknúť. Proste ju musím vyhodiť! ... Beriem všetku trávu a rozhadzujem ju po lese. Ďakujem za tento dar, ale musím ho odmietnuť.
Rozhodnutia sú ako pavučina. Každé jedno niekam vedie a v dalšom bode sa otvárajú dalšie a dalšie možnosti. A ja som sa teraz rozhodol. Niesom dosť silný, aby som jej odolal. Veď kto je? ... Ja som sa teda rozhodol, že nebudem od svojho života utekať. Že ho budem žiť bez okovy na nohe. V tomto prípade lepšie povedané - na hlave. Vzadu hlavy. Jak v matrixe.
Na pôste mi čas vždy beží pomaly. Ale večer sa nakoniec pomaly doplížil a ja sa ukladám k spánku. Plný optimizmu a silných pocitov. Plný osobnej sily. Plný víťazstva :)
Niekedy okolo pol noci ma z polospánku vytrháva krochkanie. A to nielen jednej nočnej bytosti. To musí byť diviak! Niekoľko! ... Nie je to prvý krát. Čo som ho počul. Ale nikdy nevidel. Ale nikdy nie takto blízko! Je za tým stromom. Maximálne 10 metrov. To krochkanie je hlboké a silné, až vám je jasné, že to zviera má zuby. A drápy. A je velké. Keď to krochkanie počujete, tak vás na moment zamrazí, lebo viete, že ste zoči-voči prírodnej sile.
Vybieham zo stanu a som v pozore. Jediné, čo mi napadá, je rozprávať nahlas. A tak hovorím: Ahoj diviak, ja tu dnes spím. A ja som tvoj kamarát. Neprišiel som ti ublížiť! :) A potom si spievam. Aby o mne vedel. Aby ma počul ... On? ... Je to ona, s malými diviačikmi. Nevidím ich ani mihnúť sa tieňom, ale v tichej noci cítim každý ich pohyb...
No a oni, po chvíle krochkania a hrabania chápu, že za týmto kríkom dnes spím ja. A po šušťavom lístí mašírujú inam.... Fú. To sa mi teda uľavilo. A tiež som pochopil. Že keď ideš do lesa ako priateľ, tak priateľom sú aj všetky zvieratá. Veď ony sú ako ja. Uprostred tohto lesa. Len si hľadajú miesto na spanie.
Po tejto malej dráme sa už rýchlo uberám do astrálneho sveta snov...
--
(Toto je cesta, ktorú som dnes autom a pešky prefičal)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára