Táto noc bola super! Teplejšia. A ja som spal skoro nahý v spacáku. Doprial som si takmer 12 hodín nepretržitého spánku...
Nad ránom sa mi často kryštalizujú myšlienky. Vidím zas, že vždy je len "teraz". A čas je len konceptuálna ilúzia. Královstvo nebeské, o ktorom vravel Kristus, musíme objaviť v sebe, vo vnútri. Buď prijímame život s vďačnosťou a žijeme v nebi. Alebo život odmietame a žijeme v pekle na zemi.
Po krátkom dumaní, som spakoval svoj "domček" a prišiel do blízkeho mestečka Hemau. Tu som sa však na pol hodinu zamotal a blúdil som krížom-krážom. Nevedel som nájsť ten správny smer, ten správny exit z mesta von. Tak konečne som to našiel! Stojím na okraji mesta a už-už idem vyraziť ďalej... Ale možno všetko toto motanie má nejaký svoj význam. Pretože, už som faakt unavený. Už fakt nevládzem... Dosť!
Otáčam sa a rozhodným krokom kráčam späť. Počas blúdenia mestom ma zaujal istý penzión. Na embléme mal bieleho koňa. Idem tam!
Jedná sa o penzión s jednoduchým menom. Brauereigasthof Donhauser. Ostatne ako väčšina nemeckého jazyka. Spojené slová na 50 slabík...
Vo vchode som stretol pani, ktorá sa ma ujala. Vypísal som niekolko formulárov a vchádzam do izby. Konečneeee...
Aaaah. Ten pocit. Najlepší pocit. Teplo. A sprcha. Veci, ktoré z mojej pocitovej databanky vyprchali. Tie bežné veci, ktoré ľudia v meste už ani nevnímajú. Pretože ich berú ako samozrejmosť.
Len tak ležím na posteli a oddychujem. Kľud. Nič viac. Len som...
Ozýva sa môj žalúdok a pripomína mi, že je čas ho uspokojiť. Takže hor sa do obchodu. Asi 500 metrov od penziónu vchádzam do supermarketu. Skutočne veľkorysý výber. Všetko krásne nasvietené a organizované. Badám určitý rozdiel oproti Českej republike. Rozhodol som sa pre hojnosť jedla s rozumným rozpočtom. Kúpil som si hromadu syrov, pečivo, zeleninu, čokoládu, pivo a zemiakový šalát. Nákup bol skutočne veľký. Ako keby som mesiac nejedol =)
Na ulici som prehodil pár slov s miestnymi. A musím povedať: Že bavoráci v maličkých mestečkách vedia po anglicky ťažko poskromne. Takže žiadne také - že na západe je to inak a my chudáci v ČR-SR sme pozadu. Skôr platí porovnanie, že vo väčších mestách je život nejaký. Zatiaľ čo na vidieku je pomalší...
Po návrate do penziónu si organizujem veci. Aby som mohol už len nerušene oddychovať. Takže konečne po 6tich dňoch v daždivej prírode si rozkladám oblečenie na sušenie. Aj so stanom. Celá izba je ovešaná ako vianočný stromček mojím príslušenstvom.
A potom prichádzajú na rad dalšia vymoženosť moderného sveta. Vec, z ktorej spárov som sa chcel vyslobodiť už dlhšiu dobu: Internet... Môže byť buď dverami do úžasného sveta, alebo najväčším žalárnikom. Napísal som pár riadkov rodičom a preletel pár mailov. A práve v tento moment som uvidel, že v predošlom živote som bol v obrazovkách stratený. Bol som závislý na počítači, na mobile. Na jeho vyžarovaní. Ako zombie. Tiež som žil ilúziou sociálneho života, ktorú ponúka facebook. A nie je to moja pravá existencia. Byť obeťou hračiek moderného sveta. Ani tento blog. Ten je tu na vyjadrenie mojich myšlienok, aby som sa vykričal do sveta. Ale nie na to, aby sa stal súčasťou mojej identity. Miesto pravého ľudského kontaktu.
Takisto si teraz uvedomujem už dlhšie predkladanú pravdu o sebe. Som veľmi nerozhodný. Bojím sa prísť o druhú možnosť. O niečo lepšie, čo by som mohol stratiť. O alternatívu. A to aj v maličkostiach. Ako napríklad - aké jedlo si kúpiť. Aký hostel si vybrať. Aký smer zvoliť. Vo finále vidím, že život nie je o kontrétnej veci, pre ktorú sa rozhodnem. Ale o tom, ako si danú vec užijem. Nech si vyberiem ktorúkoľvek. Ako si užijem daný moment. Nech je to ktorýkoľvek. A vyslobodenie je, nechať veci len tak ísť. A potom bude jedno, či je to A alebo B. Rozhodnutie je sila. Rozhodnutie nám dáva moc. Rozhodnúť sa a pustiť vietor do vlasov...
Premýšlam, že zakotvím ešte v jednom hosteli po ceste vo Švajčiarsku. Konečne si začínam veriť, že mi táto cesta výjde. Nech to znamená čokolvek. Začína to prichádzať do mojej reality, že táto cesta bude dobrodružstvo. Že sa dostanem i tam, čo bolo iba dávnym snom...
Kontrolujem ešte počasie a teploty vzduchu počas najbližších dní. Fakt, že pod nulu by sa schladiť nemalo mi dodáva odvahu. To zvládam. A budem tiež stopovať. I keď túto formulku si opakujem neustále :) Ale, nechám sa proste viac unášať.. Chcem viac ľahkosti do cesty. Takisto by som si rád zaplával v studenom jazierku. A zacvičil wydu. Tie staré keltské cvičenia. Prvých 6 dní bolo hlavne o prežití. A emocionálnej stabilite. Chcem viac robiť veci, čo ma tešia...
Zotmelo sa a ja idem na večeru. Ako bolo sľúbené. Tá dlho vytúžená odmena je tu! Zostupujem do prízemia penziónu, kde sa nachádza reštaurácia. Očakával som, že si tu dám krásne, domáce a poctivé jedlo... Ehm, ehm... Veci sú však väčšinou úplne inak, ako si ich človek naplánuje -- Milá čašníčka nevedela ani pol slova po anglicky a nasledujúcich 15 minút som sa jej snažil slovami "ohne fleisch" vysvetliť, že som vegetarián. Na druhej strane je vôbec otázne, či by som si v onej lokalite vôbec večeru užil. Pretože, z reštaurácie sa vyklubal bar pre miestnych futbalových fanušíkov, ktorí sa tam hojne nalievali pivami. A hrali u toho nejaký "lokálny mariáš", ktorý pozostával z toho, že je treba kartou poriadne prásknuť o stôl a niečo u toho zahulákať. Tak ďakujem!
Takže jediné, čo som si v tej reštaurácii alias "fanušík-pajzel-bar" dal, bolo bavorské pivo. Aspoň niečo. A bolo chutné. Avšak iróniou je, že ako som sa celý deň chystal na výdatnú večeru a málo jedol, tak sa mi stiahol žalúdok. Z večere teda nie je nič. Len mi je zle od žalúdka. Cool !! ... =)
A taký je život. Hm... Keď si myslíš, že si už-už tam. Tak nie a nie tam byť. A keď sa na to vykašleš a zabudneš, tak to príde samo odseba. Asi som už viac zocelenejší. Emočne. Pretože tentokrát som sa nenechal zviesť "pani negativitou", ale spomenul som si na všetko tie veci, prečo sa môžem cítiť vďačný. Uľavilo sa mi. Evidentne nám svet v kritických situáciách ukazuje, čo sa v nás skutočne skrýva. Z čoho sme skutočne kovaný. Z akého materiálu vyrobený.
Tak ešte pár posledných vecí tento večer. Prezerám si podrobnosti trasy dalšej cesty. A myšlienky mi plynú: To je teda všetko. Verím, že mi zajtra príde nová sila. Chcem, aby ma cesta viac bavila. Aby som nekontroloval všetko. Viem, že to príde. Buď tu, alebo vo Francúzsko, Španielsku, alebo nedajbože Amazónii. Áno. Do Amazónie. Tam chcem ísť! ... proste... Už ma unavuje stále veci kontrolovať, plánovať a obávať sa o ne. Tak mi predsa uniká krása nečakaného. Krása života samého...
A s myšlienkami teraz, i zajtra... v objatí teplom vyhriatého penziónu, ma pomaly ovláda oblak astrálneho sveta snov...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára