Myšlienky na budúcnosť si ide myslieť len teraz. Myšlienky na minulosť sa dejú len teraz. Jediný moment, kedy sa dá žiť - je teraz. O tomto koncepte som často čítaval v knižkách duchovných učiteľov. Ale význam to začne dávať až vtedy, keď to žijeme...
S týmto múdrom som vstal po brutálne studenej noci. Som fakt unavený a mám dosť! Prestáva ma to celé baviť! Vyšiel som predsa, aby som sa myšlienok zbavil. Knižka od pána Tolleho - Moc prítomného okamihu - ma vyprevadila na cestu. A napriek tomu, po väčšinu času len myslím na plán. Plán mojej cesty. Mám stres a počítam každý kilometer. Čo je to so mnou? Prečo musím mať stále nejaké ciele? Ciele, ktoré musím plniť? Prečo musím mať nejaký zoznam, ktorý odškrtávam? Prečo si to robím...?
Už nevládzem. Púšťam ...
Prichádzam pešo do Teublitzu a na konci mestečka sa zastavujem v lokálnom supermarkete. Cítim, že potrebujem ozdraviť jedálniček a zaradiť viac čerstvej stravy. Kupujem si mangold, mandarinky. A tiež, čo už mám dlhšie na mysli - chren. Sila do nosa. Dá mi maskulínnu energiu, nakopne a vyštípe zo mňa akýkoľvek náznak choroby.
Bohužiaľ moja nemčina je na úrovni "bieda" a obalová informácia bola teda skôr dezinformáciou. Z chrenu sa nakoniec vyklubala nejaká chrenová pomazánka. Celý tento nákup mi však spravil radosť. Mandarinky boli super sladučké a horký mangold je velmi zdravá záležitosť.
Následne beriem okresky cez See do Kamlmünzu. Ten je známy hradom, kde som napriek svojej konštantnej svalovici vyliezol. Svalovicu mám už niekoľko dní na tlapkách, stehnách, lýtkach, na chrbte a pleciach. Na celom človekovi. A ešte sa s plus 30 kilovým batohom vyštverám na hrad, ktorý ide zľahka mimo moju cestu. Ako workoholik. Nechápem ! ... :)
Zato, výhľad stojí za to. A sadám si. Na chvíľu. Potrebujem oddych, ako soľ. Celý deň riešim v myšlienkách jednu pre mňa zásadnú vec. A to, či pôjdem do penziónu. Po zostúpení z hradu zastavujem náhodného pána a pýtam sa, aké sú ceny v okolitých penziónoch. Vravím si: Keď mi to povie miestny človek, tak to bude vierohodnejšia informácia. Lepšie, ako keď mi to povie majiteľ penziónu v rámci svojej predajnej snahy... Tak vraj ceny sú medzi 27 až 40 euro. Super trooper !!!
Táto informácia ma vôbec nepotešila. Kŕčovito chcem šetriť čo to pôjde a napadá ma geniálne-zúfalá myšlienka: Potiahnem ešte a pôjdem aj celú noc, keby bolo treba.... Ou jé !
Popŕcha a celé nebo zrkadlí môj unavený a frustrovaný stav. A asi z takýchto situácií sa rodia zázraky. Malé zázraky nášho sveta. Vtedy keď niet inej cesty, ako cesty vpred. Vtedy, keď nie je teplúčko, do ktorého sa môžeme vrátiť. Vtedy sa rodia. Zázraky... A tým bola pre mňa pani, ktorá mi sama v aute zastavila a vzala ma do mestečka Beretzhausen. Že, či mi nie je zima chodiť v tomto daždi. 14 dalších kilometrov. Ďakujem. :)
Takže prehodnoťme situáciu: Stmieva sa o 17:00, takže mám len jednu hodinu svetla. A váham, už ako tradične. Posledná šanca ísť do penziónu v okolí.
Stále počítam eurá. Stále mám pocit nedostatku. Stále chcem ušetriť. A minúť čo najmenej. Proste celý ten generáciami predávaný postoj k životu. Celý ten "mindset" chudobného človeka. Pocit, že má málo. A aj o to málo, čo má, sa bojí. Možno nejaká celogeneračná karma národa zmietaného vojnami a dobyvatelmi iných kultúr. OK. Koniec. Už ma to nebaví. Vypúšťam...
S troškou váhania som sa predsa len rozhodol. Chcem ísť do penziónu. Chcem si dopriať zaslúžený odpočinok.
Čo je vtipné, že samotné to slovo "zaslúžený" ma zaráža. Ako keby som sa mal niekomu zaslúžiť o niečo. Ako, keby som mal niekomu niečo dokázať. Prečo sa hodnota mojej osoby odvádza od toho, že sa niekomu nejak preukážem ???!
Prichádzam teda do dreveného penziónu za Beretzhausenom a som pripravený zobrať izbu na noc. Majú plno :( ... A presne tak to je, keď človek vyšle do vesmíru nerozhodnosť. Nerozhodnosť sa mu vráti.
Nuž, ostáva mi už len dobre známa možnosť. Šup do lesa kúsok ďalej a mám štvrť hodinku, aby som vykúzlil moje obydlie. Rýchlo pobehujem a trhám trošku ihličia na izoláciu od zeme. A zase skúšam - oheň. Ale 10 minút je skutočne málo, aby som ho zapálil. A ešte, keď je všetko včetne mňa mokré a poprcháva. Nevyšiel. Zase...
Tak konečne ležím. V spacáku môjho hradu. Môjho stanu. A chmúra mojich myšlienok sa nesie v daždi a vetre...:
... Zajtra. Zajtra prejdem, stopnem, čo sa dá. A idem do penziónu. Táto stará mantra... Pretože z celej cesty začínam robiť výkon - ciel - prácu - a stres. Už ma to fakt nebaví! Prečo si cestu proste neužívam? Veď aj peniaze sú predsa len myšlienka. Papier. Elektronický impulz. Informácia... Už ma nebaví neustály pocit nedostatku. Pocit, že nevýdem. Že mi nebude stačiť...
A navštívil ma záblesk nádeje...:
... Vždy existuje cesta. Slová ekvádorského šamana Augustína mi často rezonujú hlavou, keď som v úzkych. Cesta von je z každej situácie. A nebaví ma ani to naháňanie kilometrov. Ako keby som to chcel uchodiť, len pre dobrý pocit. Len pre to, aby som sa niekomu mohol chváliť, že som celú cestu prešiel pešky. Ako otrok. 2500 kilometrov. Pre koho? Pre čo? Pre potlapkanie na pleci a "liky" na facebooku? Pre validáciu od ostatných?
Rozhodnosť sa v mojej hlave rodila...:
... Nene. Spravím to nasledovne. Keď sa budem cítiť na chodenie, tak budem tlapkať. A keď ne, tak proste niekoho stopnem! Musím povedať, že táto zima ma dobre skúša. A tiež tu ešte nosím kopu malých vecí v batohu. Veci, čo vôbec nepoužívam. Len ma zaťažujú. Takže, buď mi to na niečo bude, alebo adios. Napríklad pena na holenie. Von.
A tak ako sa z tmy rodí svetlo, zavítali najkrajšie myšlienky na záver...:
... No. A keď už som v tom bavorsku, tak si dám pravé bavorské pivo. A poriadne jedlo. A tiež chren, silný chren si kúpim...
A v tomto duchu uvolnenia kŕčovitej kontroly mysle nad mojím životom pomaly zaspávam. Púšťam.. Odpúšťam.. Vypúšťam...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára