Prišiel som za ňou zase.
Aby som sa vyliečil. Vyriešil.
A celé je to plánovité. Také iné.
Mám už dlho pocit, že konfrontácia je cesta.
Blokov, strachov. A prekročenie toho už sto-krát omletého pojmu.
Ega.
A tak sedím vo svojom kútiku pripravený. Po celodennom pôste. Po celodennej obete.
A som zameraný dovnútra. Jak do tmavej jaskyne. Na dno ktorej chcem úporne preniknúť.
..
Vtom vchádza do miestnosti šaman. A prvými slovami mi berie moju hĺbavosť.
A prvými slovami mi vlastne dáva všetkú múdrosť, pre ktorú som prišiel.
"Viete, nemali by ste to brať tak vážne. A mali by ste sa viac usmievať."
V tomto momente sa môžem zbaliť a ísť domov. Som kompletný :)
...
Ale nie.
Zatial to netuším.
Ale noc má pre mňa ešte vela prekvapení.
...
ZÁMER
Prišiel som s jedným zámerom.
Konkrétnym. A vôbec ho vysloviť. Pred ľudmi.
To je výzva. A trošku hanba. Niečo také povedať. Čo si len pomyslia?
Traslavým hlasom vravým: "Chcem vyliečiť svoje vzťahy s ľudmi!"
Tak, zvládol som to. Som pravdivý sám k sebe. Úprimný. Nemôžem si klamať.
Dlho ma už trápia. Vzťahy s rodičmi. So ženami. Mužmi. Kamarátmi.
Neviem si nájsť to svoje miesto. Ten svoj kmeň. Svoju duchovnú rodinu.
...
Cítim tabak v očiach. Mapacho. Mám ho rád. Ten divoký oheň. Vezme mi myšlienky.
Niekde dovnútra. Dve poschodia dole neviditelným výťahom.
...
Práve som ju vypil. A čakám v svojom kútiku.
Dnes nemusím byť ten divoch, ktorý búra bloky sebaprejavu.
Dnes ju chcem vnímať len pre seba. Nechcem sa na nikoho napájať.
...
Prichádza to. A je to iné. Zakaždým je to iné.
A zrazu vidím, ako súdim všetkých. Všetkých v tejto miestnosti.
Medzi nami je mlhavá stena. A ja ich škatulkujem.
Aya mi ukazuje zrkadlo.
Všetko čo sa mi na ostatných nepáči, som niekedy spravil sám.
Kričať. Báť sa. Byť si neistý. Byť nechápavý. Vyrušovať ostatných.
Všetkého, čo na nich neznášam. Všetkého toho som schopný sám.
A čím viac ich súdim. Tým skôr sa prichytím v situácii, keď to robím sám.
...
Veci sa dejú. Vízie. Ilúzie. Niektoré však podstatné nie sú.
Ja som prišiel pre múdrosť. Pre vedomie.
A zase tu lieta všade. Okolo mňa a šuští jak taký lietajúci had.
Ayahuasca. A ukazuje svety. Ukazuje veci.
...
Sedím a vidím.
Je mi to jasné.
Myšlienok sa nejde zbaviť.
To je naše napojenie. To je naše tvorenie.
A všetky myšlienky sú ako SVETY.
Každá jedna je ako energetický lúč.
Ktorá na nás siaha z nejakého sveta.
Jeden je vyššie. Druhý nižšie. Jeden tmavý.
A tým, že sa ňou zaoberám. Tým, že sa pre ňu rozhodnem.
Tým si tieto svety púšťam do svojej skúsenosti.
A život si tvorím.
...
A všetko okolo mňa vibruje.
Jak obrovské množstvo kobiliek.
Alebo je to len nejaký zvuk?
Neviem.
Ako keby som sa mohol rozhodnúť.
V momente, keď sa začnem báť, tak to sú kobilky, ktoré mi chcú ublížiť.
A keď si verím, tak proste len nejakú zvuk. Alebo motýle.
Vidím.
Že na podvedomej molekulárnej úrovni sa vlastne rozhodujem sám.
Aký budem mať život.
Jedna vec je o tom intelektuálne premýšľať.
A druhá, vidieť to. Cítiť to. Žiť.
...
Bohužial nemôžem tu spať.
Medzi grcajúcimi ľudmi.
Na pol ruky odo mňa.
Ja mám široké energie.
A som velmi citlivý na priestor.
Motorika je na bode mínus päť.
Ale zámer je zámer.
Idem spať do kuchyne.
Ale ešte predtým idem von za mojimi kamarátmi.
Vždy keď mi je najťažšie, oni mi dajú energiu. Bezpodmienečne.
Stromy. Deti dreveného sveta. Páni podsvetia i sveta nášho.
...
Zaspávam pri hlasnom tlkote hodín.
V kuchyni.
A cítim, že som na tom pravom mieste.
To príjemné teplo a všetky možné vône.
...
Druhý deň je zdielanie. A šamanova diagnostika.
Vraví: "Vyrieš vzťahy s rodičmi."
Ja len cítim tlak na hrudi.
Moc sa mi do toho nechce.
Ale asi prišiel čas.
Šaman vraví mnoho vecí.
Ale jedna ma zasiahla niekde hlboko.
Vraví: "Možno máš oheň, ale je skrytý. Vidím v tebe veľa vody."
Nechápem. Chcem sa brániť. Ja? A že nemám oheň?
Keď sme sa stretli prvý krát, tak mi hovoril "ohnivý chlapec."
A teraz toto?!
...
Nuž energia ľudí sa mení.
A ja som sa stal velmi hĺbavým.
Chcem sa strašne vyriešiť.
Som zameraný na všetko to, čo so mnou nie je v poriadku.
Chcem nájsť ten dôvod.
Pre všetky traumy.
A rany z detstva.
A naraz sa vo mne pohli ladovce Antarktídy.
Možno som zabudol, kto som.
A z čoho som kovaný.
Možno som zabudol na svoj oheň.
Na moju vášeň. Žiť. Kričať. Spievať.
Púšťať sa do vecí ako tiger. S odvahou priamo medzi oči strachu.
Žiť ako orol. So silou a láskavosťou.
Smiať sa a byť proste človek. Žit všetko to, čo prichádza.
S ľahkosťou.
Áno. Toto som ja. Tam sa cítim doma.
Je čas vrátiť sa k sebe.
Som Strelec s ascendentom Strelca. Inými slovami Strelec na druhú.
A toto je môj talent. Toto je moja rola v tomto svete.
Som rozpalovač. Všetkého. Párty. Inšpirácie.
Prišiel som pretvárať. Transformovať. Stavať. Ničiť. Páliť.
...
Neskôr ten deň odchádzam na vlak.
A je mi smutno. Ako vždy, keď odchádzam zo sveta múdrych bytostí.
Späť do "bežného života".
Cítim, že Ayu možno ešte uvidím.
Ale cesta vedie inam.
...
A tiež istú nádej.
Chcem spraviť svoj bežný život snom.
Svojim rajom na Zemi.
Rastlinky nás odpália. Do oných svetov.
Ale potom je na nás.
Čo s tým spravíme...
Oni neliečia.
Oni len ukazujú.
A pre mňa prišiel čas žiť.
...
Tu a teraz.
Na tejto Zemi.
Mám všetku moc sveta.
Som boh, ktorý zabudol, že je bohom.
A uveril, že je len človekom...
:)
...
Dovidenia priatelia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára